Pygmejové – děti džungle (3.díl)

Slon v tábore

Áno, pralesného slona sa Pygmejovia boja resp. môžeme povedať, že k nemu majú rešpekt. V deň keď sme prišli do Konga a vystúpili v tábore ktorý spravoval Japonský vedec, sme sa rozhodli prejsť do blízkej dedinky. Japonec s nami na asi 30 minútovú prechádzku vyslal Pygmeja. Malá dedinka Bomasa na námestí s obrovskou lebkou slona, pygmejske domčeky na okraji bantusských a klasické beznádej z toho plynúca. Pokecali sme s miestnym učiteľom o aktuálnej politickej situácii, banditoch a rebeloch, dali sme si pivko a chceli sme sa vrátiť. Náš Pygmej však odmieta. Už bude o chvíľu tma a tak ja sa už dnes nevrátim.  Poďme po rieke, vyveslujeme to. Pešo ja naspäť nejdem. Ale čooo nekašli sa, vybavili sme situáciu po slovensky veď pivko nám chlapom (2 Slováci,. 1 Čech a 1 Francúz na našej Slovensko – Česko – Francúzskej expedícii) a tak chudák išiel. Obrovská tráva bola sem tam zrovnaná so zemou ako keby prešiel buldozér. Tu bol pred pol hodinou hovorí Pygmej, samička. Ako to vieš? Podľa stôp. Chalani ho podpichujú že keď príde slon utečieme a že ja ho určite predbehnem. Pygmej ktorý je mi maximálne po rameno si ma premeria a pokrúti hlavou.: „ Nie“. Dosť ma to deptalo po dvoch rokoch intenzívneho tréningu. Moje špeciálne tenisky som potom v Afrike nechal nášmu černošskému šoférovi. Moju prehru som dával za vinu im. Pravda je však taká že na Pygmejov nemáme.

Večer sme prijali Japoncovo pohostenie a prespali sme v tábore. A Pygmej mal pravdu že slony tu sú. Prišli najprv na 50 metrov od nášho bungalovu a my sme híkali postupne sa približovali a potom keď Maťo v noci otvoril oči čo to funí zbadal, slona necelé 2 metre od hlavy. Bol oddelený iba sieťkou proti komárom a keby sa slon rozohnal chobotom tak by mali po kameramanovi. Priveľmi sa tú noc nevyspal. Ja som o ničom nevedel a spal som výborne.

Slonia vyhliadka kde blbcovi šťastie praje

V Stredoafrickej republike sa dostávame po dlhej ceste, prebrodení riečok na jedno nádherné miesto. Ja sa informácie o nebezpečnosti slonov dozvedám neskoro. Nebojím sa preto, je to tá odvaha bláznov a zídem dolu z besiedky a mierim ku slonom. Bližšie a bližšie až som od nich tak na 50 metrov. Slony sú tak prekvapené, že utekajú. Niektoré trúbia, ale sú to tie mladé, ktoré danú výstrahu nemyslia vážne a keď im dlhšie pozerám do očí ustúpia. Priznám sa zdajú sa mi oveľa menšie ako tie v Botswane kde som sa bál že prevrátia náš džíp. Zrazu sa jeden veľký slon pohne so vztýčeným chobotom a roztiahnutými ušami -aby sa spravil ešte väčším smerom k nám. Urobí štyri rýchle kroky a následne zatrúbi. Viktor po prvom kroku vystrelí, preskočí strom veľkosti auta akoby nič a mizne v húštine. Ja nie žeby som bol odvážnejší, ale čumím do teleobjektívu a nevšimol som si ho. Keď slon zbadá, že sa nebojím – nehýbem sa tak zastaví a stiahne sa. Tak fotím ďalej. Ten deň je úžasný a ja som maximálne nadšený.

Radosť etnolingvistu

V Kamerune žije cez 200 etník, v Stredafrickej republike cez 70 etník v Kongách ešte viac. Niektoré kmene sú si podobné aj fyziognomicky aj kultúrne či jazykovo., Niektoré jazyky sú si blízke ako Slovenčina či Čeština, ale iné ako slovenčina a rómština. Tí ľudia si potom nerozumejú ani slovo. Pygmejovia vlastný jazyk nemajú a každá skupina, ktorá žije v pralese ako na opustenom ostrove preberá jazyk od okolitých černošských kmeňov vedľa ktorých žije. Ja som sa väčšinu času pohyboval medzi Pygmejmi, ktorí seba nazývajú Bajaka.

Pygmejovia volajú slona „Ndžoku“ Takto ho nazývajú všetci Pygmejovia kdekoľvek sa v daných 7. krajinách nachádzajú. Etnolingvisti majú z toho veľkú radosť.. Pygmejovia na východe v Rwande by si s tými na západe v Kamerune nerozumeli. Pomenovanie slona „ndžoku, ndžoku“ však majú spoločné.

Veľkí černosi monogamní nikdy nebudú

Pygmej si svoju nastávajúcu ženu hľadá zásadne u inej rodiny u iného klanu. Ten mu ju rád dá, ale požaduje reciprocitu. Pygmejovia sú monogamní na rozdiel od černochov. Pygmejky sú známe svojou plodnosťou, ktorá sa vyvinula vzhľadom na malé skupiny, ťažký život. Černosi vraj po malých ženách siahajú keď nemôžu mať so svojou černošskou ženou deti. Podľa mňa černoch siaha po všetkom čo ide okolo. Na druhej strane černoškám sa malý Pygmej nepáči. Takto pygmejskí muži ťahajú za kratší koniec. Marciel náš černošský sprievodca o Pygmejkách rozpráva so zaľúbením a lišiacky ale dodáva „ona Ti nakoniec aj tak utečie. Pygmejka potrebuje les, potrebuje slobodu, ona doma nevydrží“ Myslím si že je to aj o tom, že pygmejské ženy sú brané v pygmejskej komunite ako rovnocenné, kdežto u černochov to tak nie je.

Na pokrajoch pralesa sme našli veľa pomiešaných „Pygmejov“. Boli vyšší, s tmavšou pokožkou a negroidnými rysmi. Museli sme putovať dlho a dovnútra džungle aby sme našli tých pravých nezmixovaných. Myslel som že sa mi to nepodarí, a keď sme ich nahých objavili hlboko v pralese, bol to nezabudnuteľný pocit a ja som sa cítil ako Henry Morton Stanley ktorý práve objavil Livingstona či Emira Pašu.

Hygiena Pygmejov

To slovo nemajú v slovníku. Keď ráno vstanú pretrú si oči a to je všetko.  Nikdy sa neumývajú a to zo zásady. Keď sa niekde v potoku opláchnu tak iba za účelom zvlaženia sa. V stojatých vodách ich môže čakať bilharióza a to je tu na hraniciach Konga -Stredoafrickej republiky na 99%.  V dažďovom pralese však veľa prší a Pygmejovia sa pohybujú nahí šúchajú sa o listy stromov a tak sa z nich špina akosi sama zotrie. Záchody Pygmejovia nemajú a jedna z teórii o tom kedy si Pygmejovia sťahujú svoj tábor hovorí o tom, že vtedy keď je na okolí tábora priveľký „svinčík“. Ja som však nič také nespozoroval. Pygmejovia sú veľmi hanbliví čo sa o černochoch povedať nedá.

Aký jen recept na šťastie?

Čo bolo pre mňa zaujímavé bol pygmejský pozitivizmus. Každý z nás, ktorí sme sa s nimi stretli si ich zamiloval. Každý koho som stretol o nich rozprával v dobrom. Nie sú to primitívi a ani IQ nemajú nízke. Oni sú takí dobráci. V čomsi mi pripomínali Tibeťanov, ktorí sa taktiež neustále usmievajú. Z Pygmejov srší šťastie. Každý pohyb je rázny. Tak ako aj medzi nami tí menší ľudia sú často čipernejší, vrtkejší a Pygmejovia sú ešte menší a v ich pohyboch vidíte ešte väčšiu radosť, ešte viac energie.

Tak ako sa hovorí o černochoch že stačí kopnúť do hrnca a roztancujú sa o Pygmejoch to platí taktiež. Ich tance znázorňujú lov ale nikdy nie boj.

Pygmejovia veľa pracujú ale vždy aby sa uživili. Nie je tu túžba hromadiť kapitál tak vlastná nám či dokonca černochom. Pygmej nič nechce iba svoj les.

Greg, režisér filmu, mi hovoril ako sa tvárili Pygmejovia keď ich priviedli do Bay Hoku či iné zelené priestranstvo o ktorom puberťáci a tí mladší iba počuli rozprávať od svojich otcov a starých otcov. S každým Bay súvisí množstvo príbehov.

Na našej dlhej púti džungľou Konga sme sa snažili vo všetkých 4 krajinách čosi dopátrať. Čosi zistiť, vypozorovať. Sú toto vlastnosti iba jednej rodiny, alebo to môžeme generalizovať na všetkých Pygmejov? Najviac mi pomohla náhoda. V Stredoafrickej republike sme sa zoznámili s Louisom.  Tento etnomuzikológ vyštudoval na prestížnej univerzite v USA raz prišiel do džungle a zostal tu. Zamiloval sa a napriek tomu, že má okolo 1,85m sa z neho stal biely Pygmej. Žije tu so svojou malou – veľkou láskou už vyše 20 rokov. O Pygmejoch vie všetko, vie o tom ako ich vlády vyháňajú z ich lesa a snažia sa ich bezmyseľne pretvoriť na poľnohospodárov. Vie o zakladaní národných parkov kde chodia šéfovia polície pytliačiť a kam majú Pygmejovia vstup zakázaný. Tento srdce trhajúci príbeh zaujal aj Hollywood a tak sa v roku 2010 môžeme tešiť na film ktorý nám čosi o Pygmejoch povie. Režisér Greg, ktorý sa do pralesa zamiloval a po odchode štábu tu ostal žiť mi dal na rozlúčku celý scenár filmu. V čase ktorý sme strávili splavovaním prítokov Konga a boli to desiatky hodín som ten scenár zhltol jedným dychom. Vyzerá to na úžasný film. Pracovný názov je „Oka! Amerikee“ Máme sa na čo tešiť. A podľa mňa ak ktosi Pygmejom pomôže bude to táto veľká propagácia a osvetlenie ich problémov, ktoré naozaj nikto nerieši. Pre ľudstvo je to ako keby sme rozbili a spálili všetok starožitný nábytok, knihy a obrazy po našich predkoch. Takto kedysi žili a lovili naši predkovia. Viem, že by som to teraz už nedokázal, bolo mi tam však veľmi dobre. Ten príjemný duch, ktorí z týchto malých ľudí na mňa sálal bol plný pozitivizmu a dobrého pocitu napriek útrapám s ktorými sa musia potýkať. Tie 2 milióny rokov čo moji predkovia lovili niekde u mňa ostalo. Bola by škoda o túto našu živú históriu prísť. Verím, že tento článok vzbudil Vašu pozornosť.

Stránky autora: www.bubo.cz

HedvabnouStezku.cz založili cestovatelé pro cestovatele, o velkých horách píšeme na Velehory.cz. Své zážitky cest můžete sdílet s přáteli také v Klubech cestovatelů. Nejlepší outdoorové filmy pak uvidíte na festivalu Expediční kamera možná i ve vašem městě. Nejširší výběr map a knih najdete v našem eshopu. Z příjmů z těchto aktivit podporujeme Expediční fond – i vy můžete přihlásit svůj projekt.