Pygmejské kráľovstvo A zrazu sme tu, vkročíme do kráľovského mesta ako mi pripadá tento malý tábor. Žiadne múry veď aký blázon by sa sem aj trepal. Bez znalca tento tábor nikdy nenájdete. Čistinka, tušíme v plápolajúcom ohni zelené chatrčky a vidíme veľa detí. Ako keby ich tu nastavali scenáristi z Holywoodu. Je to pravda? Štípeme sa či sa nám to nemarí aj keď sme už poriadne doštípaní. Je dusno no ja som protimalaricky oblečený v dlhých rukávoch a dlhých nohaviciach. Tie deti sú však polonahé. Prichádzam k tým deťom a zisťujem že dievčatá majú prsia po „kolená“ Uff tak to nie sú deti, to sú ozajstné Pygmejky! Ja som TU.
Dobré ráno v pygmejskej chatrči
Ráno sa budíme, vyliezam so svojho stanu, ktorý mi postavili moji nosiči a dám si „pettit dejauner“ ktoré dal pripraviť Marciel. Marciel je na seba pyšný. Našiel nám čo sľúbil. Pomaličky z chatrčiek vychádzajú ich obyvatelia. Pomaličky, pretierajú si oči po pretancovanej noci. Najprv sa na nás neveriacky pozerajú. Evidentne nie sú na turistov zvyknutí. Všetky tábory Pygmejov, ktoré sme navštívili sa nachádzali v blízkosti rovníka. Na rovníku svitá prakticky celý rok v rovnakom čase a tesne po 6,00 ráno je už svetlo. Tu v pralese je ráno až zarážajúca zima. Na jednej strane tábora sa začnú zdržovať muži pri ohníku a na druhej ženy. Tie mladé sa začnú zdobiť a pletú si vence do vlasov. Predsa len prišla návšteva statných chlapov a to žiadnej žene nedá aj keď sa neumýva, ozdobiť sa musí.
Pomaly sa začnú usmievať najprv tí mladší, potom ženy svojimi do trojuholníka opilovanými zubmi a keď sa usmeje aj staršina tak je všetko v najlepšom poriadku. Rátam 6 príbytkov. Koľko v nich spalo ľudí? Spať v ich chyži som pôvodne chcel tak ako som chcel prespať v Sudáne vo vnútri pyramídy. To sú tie zážitky ktoré treba vyskúšať. Vošiel som do chatrče, teda vplazil sa po kolenách, a skoro som omdlel. Blato na dlážke, žiadne postele, dokonca žiadne rohože. Pygmejovia spia na malých konárikoch a na čerstvo natrhaných listoch okolo ohníka ktorý dymí celú noc. Ten dym ma ovalil a začal som ihneď slziť. Pygmejovia sú malí a zdá sa mi že majú oči centimeter pod tým dymom čo sa dá krájať. Ja som celý v ňom. V pralese je oveľa zimšie ako na planine a oheň je pre holých Pygmejov nutnosťou. Žiadny komín a tak je chyža plná dymu. Dusím sa. Chápem že to odplaší malarické komáre ktoré sú najnebezpečnejšie v noci ale zaručene to musí spôsobovať rakovinu pľúc. To však Pygmejom zrejme nevadí veď priemerný vek ktorého sa dožívajú je 41 rokov a zomrú teda na čosi iné. V týchto podmienkach by beloch zomrel do roka. Keby Vás vysadili tu v džungli neviem či prežijete deň. Neviem si predstaviť prežiť v džungli ktorá je tak hustá, že sa ňou ledva predierate a aj tak na Vás môže zaútočiť čokoľvek dokonca aj slon, ktorého teraz ešte považujem za mierumilovné zviera.
Úcta
Po prvých malých rozhovoroch a prvých faux pa sa zbližujeme. Zvítam sa ako šéf výpravy obradne s náčelníkom a opýtam sa ho koľko ma rokov. On mi odpovie (cez tlmočníka) že Pygmejovia nemajú číslice. Uhmm. Pygmejovia mi každopádne nepripadali menej inteligentní. Skôr iba menej drzí a menej priebojní a možno aj čestnejší. Naozaj mi boli veľmi sympatickí, čím dlhšie som s nimi mal možnosť byť. Malí ľudia s veľkou hlavou podobnou veľkosťou tej našej s dlhým trupom, dlhými končatinami a krátkymi ale svalnatými nohami. Bledšia koža, rozplácnutý trojuholníkovitý nos a väčšie ochlpenie než majú černosi. Vysoké čelo dáva tušiť, že sú inteligentní. Keď mám teraz skúsenosti s Pygmejovia aj zo Stredoafrickej republiky z Republiky Kongo aj z Demokratickej republiky Kongo môžem jednoznačne povedať že inteligentní sú.
Černosi môžu byť agresívni a majú tendenciu prepadnúť Vás a zobrať si Vaše veci. Hlavne v mestách v Stredoafrickej republiky a v Kongách, ktoré sú pre cestovateľa aj z tohto hľadiska extrémne nebezpečné. U Pygmejov som tento pocit nemal. Nežobrali, správali sa dôstojne. Na začiatku skromne, odmerane a hanblivo. Postupne a hlavne keď sme vstúpili do džungle tak prirodzene s istotou suverénne a sympaticky. Tu boli evidentne pánmi a boli si istý svojej sily.
Túto premenu som pozoroval vždy. Dokonca aj vtedy keď som sa stretol zo zúboženými Pygmejmi v tričkách Manchetru United, bývajúcich v otrasných špinavých chatrčiach na pokraji černošských obydlí asi tak ako u nás bývajú Rómovia. Aj títo Pygmejovia ktorých sa snažia černošské vlády domestifikovať, skultúrniť, sa po vstupe do lesa zmenili. Zhodili červené dresy a stali sa z nich šmahom prútika lovci.
Zdá sa mi, že film Avatar, ktorý je o vysokých bytostiach je vlastne o malých Pygmejoch. My ani černosi ich život nechápeme. Oni však chápu svoju prírodu, ktorú my taktiež nechápeme. Oni pochopili pred 2 miliónmi rokov to čo sa teraz snažia vybádať ekológovia. Hapyend však v prípade Pygmejov nebude.
Avatar v džungli
Ja som sa po vstupe do džungle cítil ako Avatar. Tak krásnu džungľu som ešte nikde nevidel. Možno iba Amazónia môže konkurovať aj keď džungľa v povodí Konga sa mi zdala hustejšia. Konžská džungľa leží o 300 -400 výškových metrov vyššie než Amazónska a zrejme aj preto je trochu iná. Džungľa bola nádherná no ja som sa v nej pohyboval ako slon v porceláne. Pygmejovia sa museli smiať popod fúzy lebo videli že mňa môže zožrať hocičo na počkanie. Nedali to však na sebe znať a vždy boli mojimi najlepšími sprievodcami, chránili ma. Ako naše telá zakryli prvé stromy tak Pygmejovia vyrástli. Išli istým rýchlym krokom ako keby po uliciach a čas od času za zohli ku kríčku a vysvetľovali -toto používame keď máme maláriu. Toto si dávame takto do nosa keď nás bolí hlava a zub. Toto je, a usmievajú sa lišiacky, a Marciel prekladá – myslia Viagra. A toto je keď ideme na lov a chceme byť neviditeľní.
Deti džungle
Ženy sú zberačky a celý deň chodia po lese a zbierajú dozreté plody, slimákov, žaby, tlsté húsenice. Sem tam aj pestujú polodivoké jamy, bataty či maniok. Muži sú lovci a zberači medu. Ženy stavajú chatrče a aj v tejto spoločnosti robia viac než muži. Sú však považované za rovnocenné a to aj pri love a vzťah originálnych Pygmejov je monogamný čo je u kmeňov Bantu skôr rarita. Zber produkuje zdalo sa mi tak 70-80% pygmejskej potravy a lov je skôr na obohatenie jedálnička a tie najlepšie kúsky slúžili na predaj, teda na výmenný obchod s černochmi.
Keď muž nájde strom kde majú divoké včely hniezdo je jeho úlohou vyliezť na strom. Stromy majú kôru ako náš buk a sú 2x vyššie a totálne hladké. Pygmeji sa síce natrú špeciálnou prírodnou masťou ale včely ich aj tak doštípu. Beloch by dostal anafylaktický šok a pustil by sa. Pygmej vydrží aj keď je pravda, že sa dokázalo, že majú akési protilátky proti včeliemu vpichu a reakcia na pichnutie nie je taká prudká ako u iných ľudí. Pygmej potrebuje každopádne asistenciu ostatnej skupiny, pláty spúšťa dole v košíku. Keď objaví v džungli strom na ktorom by mohol byť med tak zbehne do tábora a k stromu sa bez problémov vráti. V lese nie je žiadna cestička, žiadne značky, všetko je rovnaké, všade stovky tisíce milióny rovnakých stromov, lián, bariny, kde sa ľahko utopíte. No Pygmejovia sa tu pohybujú ako keď Vy idete do národného divadla. Dokonca keď strom objaví starý Pygmej ktorý už nevládze liezť tak vysvetlí kde daný strom je ostatným a tí ho bez problémov nájdu. Pre mňa nepredstaviteľné. Japonský zoológ, ktorý tu v africkej džungli žuje vyše 20 rokov a zaoberá sa primátmi mi hovoril že jeho známy Pygmej nájde to isté miesto v džungli aj po 15 rokoch že to má vyskúšané – myslel si že to hľadajú podľa polohy slnka v danú ročnú dobu a pod, ale vyzerá to tak že pre Pygmeja džungľa nie je stále tá istá a že on jednotlivé scenérie fixuje ako jasné ulice a nepomýli ho ani keď to za 15 rokov všetko vyrastie.
Ja som bol s Pygmejmi loviť 2x, potom som bol 2 razy hľadať gorily a 2 razy slony. Mimo to som s nimi vždy musel prísť do kempu, z kempu do džungle a späť. Bol som s nimi v dedinkách aj v ich táboroch, hľadal som ich vo veľkých mestách. Pozoroval som ich orientačné schopnosti. Snažil som sa zapínal som GPS, ale po chvíli som stratil vždy orientáciu. Hlavne keď sme obchádzali bariny a na ceste boli šmykľavé spády a museli sme určité úseky obchádzať tak mi bolo aj GPS nanič. Pri love som mal zamotanú hlavu ihneď a tábor či cestu by som nenašiel. Keď sme však skončili, oni sa vybrali jasným smerom a vždy samozrejme správnym. Nevracali sme sa po vlastných stopách ale išlo sa krížom najkratšou cestou späť. Takéto čosi som pozoroval iba u amazonských Indiánov. Totálny súlad s prírodou. Keď som stratil hodinky v Amazónii tak indián na ceste späť išiel tou istou cestou a po 1,5kilometri sa zrazu zohol a zodvihol ich. Keby mi vymedzil 2 metre štvorcové nech ich nájdem tak by som ich v tom pralesnom zmätku prehliadol. To iste Pygmejovia. Japonec hovoril že zbadajú hada na 50 metrov. Vy gabunskeho vajpera neuvidíte ani na pol metra, tak je dobre maskovaný. Hadov sa neboja, tie vidia a každý Pygmej ich vie uloviť. Pre nich je to ako pre nás prejsť cez križovatku. Áno číha tu nebezpečenstvo ale keď sa rozhliadnem doľava doprava tak problém nemám. Sú to majstri jedov a Bantuovia aj keď nimi pohŕdajú a nepovažujú ich za ľudí sa ich aj boja. Boja sa že ich začarujú či otrávia.
Pygmejovia sú pre černochov nie ľudia. Už som hovoril, že na východe Konga Pygmejov lovia na mäso ako divú zver. Má sa to však zmeniť. V „malom Kongo“ (ktoré sme na našej ceste prešli zo severu na juh) majú v roku 2010 prijať nový zákon, ktorý dá Pygmejom volebné právo, zakáže brať ich do otroctva a poľovať na nich. Inými slovami až v tomto roku sa budú Pygmejom prisudzovať práva ľudí. Ako však bude zákon fungovať v bezprávnych krajinách je jasné. Je to zákon ktorý ma uchlácholiť „západ“.
Ndžoku, ndžoku, alebo čoho sa boja Pygmejovia
Chodil som s Pygmejmi lesom dlhé hodiny. Pozoroval som ich istotu. Pygmej sa v lese nebojí ničoho. Iba jednej veci a tou je slon. Malý Pygmej dokáže veľkého slona zabiť. Podreže mu šľachy pod zadným kolenom a utečie od zúrivého monštra. Pralesný slon je obratnejší než ten so savany. Potom sa snaží dostať k druhej nohe a podrezať šľachy pod druhým zadným kolenom. Slon je potom neschopný pohybu. Keď je slon vyšťavený, Pygmej mu odreže chobot a slon vykrváca. Pygmeji majú následne hody aj keď „sloní zabiják“ má slonie mäso jesť zakázané. Taký je zákon. Také je prastaré tabu. Keď Pygmej zomrie pochovajú ho v tábore a vtedy tábor prenesú inde. Duša Pygmejov odlieta na muších krídlach za bohom lesov. To je zrejme dôvod prečo mušky nezabíjajú a nevadia im. Behávam maratóny a týždenne prebehnem 70km. Mám formu. A tak vyzvem toho malého ktorého prezývam podľa svojho kamaráta z Fun rádia Balvan, dajme si závod. Iba tak rovno cez les. Vybehneme, ja spravím jeden krok, Pygmej tri. Ja sa trikrát potknem a Pygmej beží ako po tartane. Ja mám špeciálnu podrážku Vibram a šmýkam sa a Pygmejovi držia bosé nohy ako v tretrách. Ja som spotený a udýchaný a on je v pohode. Myslím, že maratón by prebehol úplne bez problémov. Smeje sa a súcitne na mňa pozerá či som si neublížil.
Stránky autora:www.bubo.cz
HedvabnouStezku.cz založili cestovatelé pro cestovatele, o velkých horách píšeme na Velehory.cz. Své zážitky cest můžete sdílet s přáteli také v Klubech cestovatelů. Nejlepší outdoorové filmy pak uvidíte na festivalu Expediční kamera možná i ve vašem městě. Nejširší výběr map a knih najdete v našem eshopu. Z příjmů z těchto aktivit podporujeme Expediční fond – i vy můžete přihlásit svůj projekt.
