HISTORKA Z CEST: Jak jsem dostopoval do tajného města v čínské poušti

Stopujem si v západnej Číne bez mapy. Nie, že by som bol taký frajer, že mapou pohrdnem, ale nikde som ju nedokázal zohnať. Keď som sa dostal na internet, napísal som si na papier aspoň pár názvov miest v poradí, ako by som nimi mal prechádzať. Miestni ale naše písmo nevedia prečítať a mojej výslovnosti nerozumejú. No aj tak sme nakoniec vždy dáko dohodli. To, že stopovanie v Číne funguje dokazuje aj fakt, že s mi podarilo prestopovať z Kunmingu cez Kašgar až do Kirgizska – dokopy asi 7000 km.

Prohlédněte si další fotografie k článku…

Stopem cez Taklamakan

Sú to už 3 dni, odkedy som opustil Tibet a ocitol sa vo vyprahnutom svete moslimov. Postupne som sa dostal až do púšte Taklamakan, kde nachádzam ľudské obydlia len v oázach. Stopujem teda z oázy do oázy a aby šoféri chápali, o čo mi ide, dávam im prečítať svoj stopársky list napísaný v čínštine. Ten mi vlastne pomáha len niekedy, pretože nie všetci vedia po čínsky. Žijú tu Ujguri a používajú arabské písmo.

Kráčam po diaľnici G315 a keď konečne ide dáke auto mojím smerom, snažím sa ho stopnúť. Tento raz mi zastavilo osobné auto s dvomi mužmi vo vnútri. Nerozumejú mi síce ani slovo, no rukami-nohami sme sa dohodli, že ma odvezú na západ pokiaľ sami idú.

Cestou sme zastavili na benzínke a dostal som pozvanie na obed. Kuracie mäso zo zeleninou som ale nestihol dojesť. Šofér mal pocit, že už som plný a tak necháva jedlo odniesť. Celkovo sa v Číne stretávam s tým, že ľudia jedia len trochu, ale častejšie.

Pokračujeme a z okna sledujem vyprahlú púšť miestami prerušenú kanálmi, ktorými privádzajú vodu zo vzdialených jazier do miest, kde sú vysadené stromy. Západná Čína má obrovské bohatstvo v podobe nerastných surovín a na rozdiel od východu krajiny veľmi riedko obývaná. Čínska vláda sa ale snaží sťahovať do týchto oblastí viac ľudí z východu. Prvým krokom k tomu je premena púšte na úrodnú pôdu. Úloha je to neľahká ale v Číne nič nie je nemožné.

Mesto, ktoré nie je pre turistov

Po ďalšej hodine cesty schádzame z diaľnice a vystupujem v meste, ktorého názov mi dokonca aj povedali, ale ja som ho samozrejme v momente zabudol. Som zvyknutý, že som stredobodom pozornosti miestnych, ale v tomto meste na mňa zízajú akosi viac, ako je bežné. Som niekde v oáze, kde asi cudzinec bežne nazavíta, tak ich vlastne chápem. Mesto ma však nezaujíma a tak mierim na výpadovku, aby som si opäť niečo stopol.

Prechádzam k okraju mesta a zrazu pri mne zastaví policajné auto so zapnutými majákmi. Naznačujú, že chcú môj pas a nechávajú ma čakať. Po anglicky nevedia. Odhrýzam si z plackovitého chleba, sledujem ich a mám pocit, že nevedia čo si so mnou počať. Neviem, o čo tu ide, ale nie som nervózny, len zvedavý. Usmievam sa na nich, nech vidia, že nie som zločinec. Konečne prichádza policajt v civilnom odeve, ktorý vie po anglicky. Dozvedám sa, že mám vážny problém, že zrejme pôjdem do väzenia. Nechápem o čo tu ide, som naozaj prekvapený. Vraví mi, že som v meste, ktoré nie je pre turistov. Čudujem sa a pýtam sa prečo nie je pre turistov a ako som to mohol vedieť. Upresní, že o tomto meste nik cudzí nesmie vedieť. Kontroluje mi fotoaparát a maže mi jedinú fotku, čo som si tam odfotil.

Čas ide pomaly a policajt telefonuje s náčelníkom, aby sa dohodli, čo so mnou budú robiť. Po telefonáte pokračuje výmena otázok. Nechápe, ako som sa sem dostal – nechodí tu ani žiadny autobus, ani vlak, ani lietadlo, no proste nič. Vravím, že normálne stopom. Našťastie chápe koncept stopovania, pretože bol rok v USA. Vraví mi, že zaplatím pokutu a potom si môžem zaplatiť taxi a odviesť sa do najbližšieho mesta, ktoré je cca 100km na východ. Silno namietam a vravím, že nemám peniaze nazvyš, nie som si vedomý toho, že by som spravil niečo zlé a nedáva mi zmysel ísť na východ, keď potrebujem ísť na západ. Pýtam sa, ako som mohol vedieť, že toto mesto je zakázané, ak to nikde nebolo napísané. Uznáva, že som to nemohol vedieť. Na to sa ho pýtam, že či majú viac zakázaných miest a ak áno, nech mi dá ich zoznam, aby sa podobná situácia neopakovala. Miest ako je toto majú viac, ale zoznam mi pochopiteľne nechce dať…

Ani on, ani ostatní policajti nevedia, ako ma dostať preč z tohto mesta. Navrhujem, nech ma hodia na diaľnicu a niečo si stopnem. Nepozdáva sa im to, boja sa, že ak mi nik nezastaví, tak sa im sem vrátim. Okrem toho bude noc a nevedia, kde by som ju mohol stráviť. Anglicky hovoriaci policajt sa však stáva priateľským a chápe moju situáciu. Nasadáme do auta a vezie ma na policajnú stanicu. Keď už viem, že mesto je zakázané, všímam si všetko okolo seba a snažím sa zistiť, čo sa tu nachádza.

Nejširší nabídku průvodců a map Číny (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz

Cesta zo zakliateho mesta

Na policajnej stanici sa stretávam s náčelníkom. Postarší pán, ktorý nevie anglicky a tak tlmočí môj nový kamoš. Zdá sa, že som vyhral. Väzenie a ani pokuta nebude. Naopak dostávam niečo pod zub a odvezú ma z mesta na policajné náklady. Len im vysvetľujem, že nech to nie je na východ, lebo sa môže stať, že si stopnem dačo, čo ma sem opäť dovezie. Nasadáme do auta a presúvame sa na inú policajnú stanicu. Tam si presadám do ďalšieho policajného auta a ideme na diaľnicu. Na počudovanie mierime na východ. Šofér po anglicky aj tak nevie, takže sa ani nesnažím namietať.

Zrazu adrenalínová situácia, počas predbiehania kamiónu. Ten nám začal krížiť cestu, policajt musel naplno zabrzdiť a len tesne sme sa vyhli zrážke. Policajt trúbi, zapína maják, predbieha kamión a zastavuje ho. Rýchlo vystupuje z auta a ide spraviť poriadky s kamionistom. Z kamiónu vychádzajú dvaja veľkí chlapi a zdá sa, že policajt má strach. Kamionista mu ukazuje, nech si nastúpi do auta a vypadne. Policajt sa tvári nasrane možno aj preto, že celú situáciu vidím, no ideme preč.

Onedlho zastavujeme pri mýtnici. Tu mi policajná hlaidka dohaduje odvoz na západ. Tam ma nakoniec zobere starý, veľký kamiónom a celá posádka dostávame fľaše s vodou. Zatiaľ prišiel na mýtnicu aj kamión, čo takmer spôsobil haváriu, a tak sa tam už rozbehli všetci policajti. Ako to poriešili neviem, náš kamión sa už pohýna a ďalších niekoľko hodín do neskorej noci strávim s dvomi kamionistami, ktorí samozrejme nevedia anglicky.

A čo za mesto som to vlastne objavil? Počas cesty mám dosť času na rozmýšľanie. V meste bolo veľmi veľa detí s visačkami na krku v športových súpravách a všade naokolo plno športovísk. Myslím, že som bol v liahni ich športových talentov na olympiády. Kedysi som na internete aj čítal článok, že Číňania priam odkupujú od rodičov mladé talenty aby ich mohli naplno rozvýjať podobne, ako to bolo v sovietskom zväze s hokejistami pod vedením Tichonova. Tieto deti neskôr triumfujú na olympiádach. Som si takmer istý, že teraz už viem aspoň o jednom z takýchto miest.