Tip na čtení: Na juhoamerickej vlne

Cestopis „Na juhoamerickej vlne“ je venovaný 15-tim mesiacom v Južnej Amerike, počas ktorých som pracoval šesť mesiacov ako dobrovoľník (s mládežou, farma, stáž), štyri mesiace som pobudol v stane v krásnych národných parkoch Patagónie, Bolívie a Peru a takmer 5 mesiacov som spoznával život domácich ľudí prostredníctvom siete Couchsurfing.com a Hospitalityclub.org. V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať úvod a dva úryvky.

Jak to všechno začalo

„Bude tomu šesť rokov, čo som začal cestovať. Všetko sa začalo v San Diegu, Spojených štátoch amerických, kam som sa dostal s kamarátom v rámci programu Work and Travel počas letných prázdnin po druhom ročníku na univerzite. Nasledujúce leto som urobil dva výlety po Európe a začal som chodiť na akcie organizované mládežníckou organizáciou Plusko. Štúdium v Portugalsku, stopovanie za kampaň Eurizons naprieč Európou, deväť mesiacov práce s mládežou vo Fínsku a cestovanie domov cez Nórsko. Po ukončení univerzity som sa stal snowboardovým inštruktorom a po sezóne som išiel navštíviť „rodinu“ do Fínska. Počas návštevy mi schválili projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja, a tak sa začala púť po Južnej Amerike.

Pravidelné poznámky som si písal od vycestovania z Uruguaja a myšlienka publikovania tejto knihy sa zrodila počas návštevy Matea v Čile. Snažil som sa zachytiť momenty, ktoré som zažil, zvyky ľudí, ktorých som stretol, ako aj informácie, ktoré môžu pomôcť každému cestovateľovi na ceste po tomto nádhernom kontinente. Od tanga po sambu, od veľrýb po pumu, od púšte cez džungľu až po ľadovce vo výške 6000 metrov. To je Južná Amerika a krajiny, ktoré som navštívil: Uruguaj, Argentína, Čile, Brazília, Paraguaj, Bolívia, Peru a Ekvádor.

Nejširší nabídku průvodců a map Bolívie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

Navštívil som veľa miest turistických, avšak lepšie som sa cítil v divokej a nespútanej prírode. Celých 15 mesiacov by sa dalo rozdeliť na tri hlavné činnosti, ktoré sa neustále prelínali.

Ako dobrovoľník som pôsobil vyše pol roka na šiestich rôznych miestach. Prvé tri mesiace som pracoval cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby s mládežou z chudobných rodín v hlavnom mesta Uruguaja, Montevideu. V Čile som pomáhal dva týždne okolo domu neďaleko Melipeuca a tri týždne u Matea, ktorý sa rozhodol žiť na samote v jednom odľahlom fjorde v Patagónii. Po návrate do Uruguaja som si našiel stáž cez študentskú organizáciu AIESEC v oblasti manažmentu ľudských zdrojov v Santa Marii, najjužnejšom štáte Brazílie. Dva dni som pomáhal s výstavbou chrámov z rákosia na ostrovčeku na jazere Titicaca pre mníchov Hare Krišna. Poslednou a zároveň najsrdcovejšou zastávkou bolo pomáhanie ľudom v komunite Villa Alcira neďaleko bolívijského pralesa, kde ľudia žijú nádherný pokojný život. O mieste som sa dozvedel iba náhodou. Z pôvodného zámeru ostať len pár dní som nakoniec zostal mesiac.

Do Uruguaja som išiel s túžbou ostať ešte niekoľko mesiacov po skončení projektu. Nikdy by som si nepomyslel, že ostanem tak dlho. Učarovali mi nielen ľudia, ale aj príroda. Po odchode z Uruguaja som išiel do Patagónie. Z plánovaných dvoch mesiacov bolo odrazu päť. Aj to som sa v závere ponáhľal. Vždy zelené lesy, jazerá, ľadovce, štíty, útesy, soľná púšť, vulkány a niekoľko desiatok kilometrov dlhé túry ma oslovili tak silno, že som stanoval vyše štyroch mesiacov.

Pár mesiacov som pobudol aj v mestách a dedinách. Poväčšine som stretával členov Couchsurfingu a Hospitalityclubu. Vďaka týmto organizáciám som mal možnosť stretnúť ľudí domácich, ľudí otvorených, ľudí, ktorí mi ukázali, ako sa v ich krajine žije a čo robia v bežnom živote.

O tomto spôsobe cestovania som sa dozvedel od kamaráta koncom roku 2005, keď som sa stal členom organizácie Servas. Vznikla v roku 1949 s myšlienkou šírenia tolerancie a mieru prostredníctvom cestovania. Veit, nemecký študent, vytvoril na prelome tisícročí organizáciu na rovnakej báze, ale na internete. Členmi Servasu sú najmä ľudia zrelšieho veku a jadro organizácie si dodnes šírenie osobných údajov na internete neželá. Vznikol Hospitalityclub. Aj keď Couchsurfing vznikol až o pár rokov neskôr, dnes je najrozšírenejšou organizáciou svojho druhu na svete s viac ako 1,5 miliónmi členov. Zrodu organizácie predchádzal výlet na Island, kam Američan Casey našiel lacnú letenku. Napísal študentom v hlavnom meste, či by mohol ostať na ich „gauči“. Dostal množstvo odpovedí, zažil krásne chvíle, a tak vznikol Couchsurfing, ako ho dnes poznáme.

Každý člen má svoj profil. Bezpečnosť je zabezpečená troma spôsobmi. Prostredníctvom referencií na základe osobného stretnutia, verifikácie – overením mena a adresy po poslaní dobrovoľného finančného príspevku, a taktiež „vouchovaním“, zaručením sa za iného člena, ktoré môže poskytnúť stály člen, za ktorého sa už v minulosti aspoň traja iní ľudia zaručili. Odkedy som sa stal členom, cestovanie bez „gaučovania“ si ani neviem predstaviť. Aj keď som prvú návštevu bral skôr ako ubytovanie zadarmo, veľmi rýchlo som zistil, že myšlienka je o niečom inom. Nie je nič lepšie ako stretnúť domácich ľudí, vidieť ich kultúru, zvyky, domov, podmienky, v akých žijú a ich pohľad na ich vlastnú krajinu. Poznajú miesta, kam sa turisti nikdy nedostanú a zážitok z cestovania je oveľa hlbší. Kým počas cestovania po Európe som býval zväčša u mladých ľudí bývajúcich na privátoch, v Južnej Amerike som navštívil vyše 60 domácností, poväčšine rodín.

Aj o tom je táto knižka. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a príjemne čítať.

Ukázka z knihy

„Huayana Potosi! Kráska, jedna zo šesťtisícoviek, ktorá sa vzpína nad La Paz. Počas prvého dňa sme vyšli do výškového tábora Campo Baso Alto vo výške 5 130 metrov. Na ľadovci pri horskej chate sme vyskúšali mačky a výstroj. Večeru sme mali tak skoro, že sme ani netušili, kam to máme dávať. Vypil som vyše litra kokového čaju. Už o šiestej večer sme išli spať. Prvé noci vo vysokých nadmorských výškach sú skôr o prebdení, ako o spánku. Náš hlavný vodca Juan Jose bol úplne v pohode, nikam sa neponáhľal. Vstávali sme o pol tretej…“
O výstupe na Huayanu Potosí, Bolívia (6088 metrov)

„Ľudia bývajú v jednoduchých príbytkoch z dreva alebo bambusu. Postaviť jeden dom bez strechy, trvá dvom chlapom jeden až dva týždne. Niektoré domy sú zdvihnuté na koloch kvôli obdobiu dažďov, iné sú postavené priamo na zemi s hlinenou podlahou. Všetci obyvatelia jedného domu zdieľajú spoločnú spálňu.
Okrem postelí majú iba niekoľko poličiek s oblečením…“
V komunite Villa Alcira pri mestečku Rurrenabaque, neďaleko amazonského pralesa, som pomáhal celý mesiac, Bolívia

Viac informácii, vrátane 20-stranovej ukážky, je dostupných na: http://www.michalknitl.com/na-juhoamerickej-vlne/