Trvanie: 26. 5. – 16. 6. 2006 (tri týždne)
Náklady: 16 000 Sk spolu
Trasa: z Bratislavy cez Bulharsko do Turecka, Sýrie a Libanonu a späť, spolu okolo 5 500 km
Piatok 14.30 odlet z bratislavského letiska do bulharského hlavného mesta Sofie. Prílet.
Presúvame sa z letiska na vlakovú stanicu. Trochu zdĺhavé, asi 1,5 hodiny s prestupom v strede mesta. V každom buse policajt, ináč normálka Bulharsko. Komunikácia náročná (vždy ten problém s opačným kývaním hlavy), dosť špiny, azbuka. Kupujeme lístky na večerný vlak Sofia – Istanbul (Turecko). Cena spiatočného lístka v spacom vozni je asi 65 $. Vlak išiel asi o 1,5 h neskôr. Na tureckej hranici: všetci z vlaku von! Nákup víz, pečiatka, 10 $ víza sú mesačné multiple.
Príchod do Istanbulu s meškaním. Mali sme na toto nádherné mesto celý deň. Takže trochu vyplašení z pohľadu na arabský svet. Začali sme rýchlo spoznávať nový šport: beh cez cestu v plnej premávke (a takto sa to dialo všade, kam sme sa pohli). Istanbul je naozaj krásny: trhy, mešity, uličky, Arabi, more, zhon, vôňa jedla…
Večer presun na ázijskú stranu Istanbulu, na stanicu Heiderpassa. Nákup lístkov na vlak Istanbul – Adana (krížom cez celé Turecko asi 900 km a asi 22 hod. vo vlaku, cena za spiatočný lístok asi 34 $). Ak kupujete obojsmerný lístok, máte nárok na 20 % zľavu. Keďže je normálne, že na miestach, kde čakáte, sa po anglicky nedohodnete, dodnes nevieme, či tú zľavu máme, alebo nie. Ako oni sami vám žiadnu zľavu sami od seba nedajú.
Vo vagóne je to ako na trhovisku.
Vlak prišiel do Adany s 5-hodinovým meškaním. Z Adany sa musíme presunúť asi 180 km k sýrskym hraniciam. Takže presun na stanicu a berieme si dáky nočný bus do Antakye, odkiaľ sa už do Sýrie dá dostať. Počas čakania na bus spoznávame pohostinnosť (čaj, káva) Arabov. Prvý raz sa stretávame so systémom „servis“, a teda aj s malými dodávkami, mikrobusíkmi a šialenými vodičmi. Pokiaľ cestujete autobusom, vodič vám zastane, kdekoľvek mu poviete (aj na diaľnici). Prichádzame do mesta neskoro v noci, chceme ísť spať do parku, ale kvôli jednému „priateľovi“, ktorý nás na/sleduje, sa veľmi nevyspíme. Ráno dohodneme taxík, ktorý nás zoberie za 15 $ až do Sýrie. V nádherných serpentínach nás kľukatá a úzka cesta dovedie na sýrsko-turecké hranice. Sýrsky colník zisťuje pôvod každej pečiatky a neváha sa spýtať na tú istú pečiatku aj 6-krát. Vyplníme vstupnú kartu, ktorú treba pri odchode z krajiny odovzdať a sme v Sýrii. Či máte, či nemáte plán navštíviť Izrael, hlavne to slovo nevylovujte, ináč by vás do krajiny nevpustili. Taxík nás vezie až do mesta Latakia. Prvý kontakt so Sýriou je rovnaký ako prvý kontakt s Tureckom. Všetky nápisy v arabčine, beh cez cestu je tu tiež populárny. Celý deň sme behali po meste a snažili sa zisťovať, čo a ako tu chodí.
Chceme spať na pláži, tak sme sa tam vydali (namiesto žltého a krásneho piesku len smetisko) a hľadali si miesto. Prechádzame sa, na jednom mieste prekračujeme na zemi ostnatý drôt. V okolí sú staré protitankové delá. Zrazu na nás niekto kričí a máva z priľahlých slumov, chceme sa vrátiť, ale už bežia za nami. Mali samopaly, boli otrhaní, dáki samoozbrojenci. My sme mali problém. Chceli nás dakam odtiahnuť, no našťastie sme sa z celkom slušného konfliktu dostali až k nejakému chlapíkovi, ktorý sa tam kúpal a nepatril k nim. Ten nám pomohol, chlapom nás nevydal, a vyviedol nás z tej zóny. Že vraj nás chceli zaviesť ku kapitánovi, ale to sa už našťastie nedozvieme. Večer sa dozvedáme, že sme celý deň všade preplácali, niekedy až 10-násobok. Takže sa učíme všade sa na cenu pýtať dopredu, a najlepšie niekoho iného ako obchodníka. Najlepšie je platiť presne, lebo výdavok niekedy nedostanete. Ceny sú napísané buď v arabčine, alebo nie sú napísané vôbec. Sýrčania sú veľmi milí a pohostinní ľudia, na jednej ulici absolvujete 5 pozvaní na čaj alebo kávu. A vôbec nevadí, že nemáme žiadnu spoločnú reč. Odmietnuť pozvanie je neslušné. Aj ja aj Roman máme piercingy kade-tade po tvári. Okrem toho, a to je hlavné, sme iní, teda sme na ulici veľká atrakcia, kopa ľudí si zabúda zatvárať ústa, otáčajú sa za nami, miestami je to až nepríjemné.
Nejširší nabídku průvodců a map (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz
Vidieť pracovať Sýrčana je zriedkavé. Národným športom je totiž ničnerobenie. A keď pracujú, tak systémom jeden pracuje a 10 ľudí dozerá.
Ešte večer sa presúvame do ďalšieho mesta Jableh. Zoznamujeme sa s mladými ľuďmi, ktorí vedia po anglicky. Ukazujú nám bezpečné miesto na spanie (park pri pláži), skladáme sa spať, padáme únavou. V noci nás prebúdzajú dáki ľudia, ktorí nám tvrdia, že nám ukážu a zároveň nás aj ťahajú na lepšie miesto. Tam sa menia na zlodejov, máme konflikt, ťahačky o môj foťák a vyvrcholí to tým, že hádžu po našich hlavách kamene. Podarí sa nám utiecť. Sumár: sme radi, že žijeme, lebo miestami to bolo fakt drsné, ja mám poškodenú brašnu, prišiel som o prstene, mobil a nejaké prachy. Ale sme celí. Zvyšok noci trávime pred policajnou stanicou.
S Romanom sa zhodujeme. Toto nie je svet, kde by sme mohli spávať vonku. Takže odteraz musíme spať vždy niekde.
Ináč musím povedať, že týchto prvých 40 hodín v Sýrii bolo naozaj drsne. Ale naučili sme sa veľa dôležitých vecí a odvtedy už sme ani jeden taký problém nemali, odvtedy bola už cesta fajn!
Ráno sa presúvame do ďalšieho mesta Banyas. Chceme si dať 2-dňovú pauzu, veď sem sme cestovali 5 dní nonstop. A to aj spravíme. Dva dni pohody v kempe, skúšame Syrien style, teda nerobíme nič, len popíjame čaj.
Dohováranie je časom dosť problematické. Napr. stretávame policajta, ktorý ani nevie povedať passport, alebo nevidel nikdy bankovku susedného štátu, stretávame aj ľudí, ktorí nevedia čítať. Asi polovica ľudí vie, kde leží Slovensko, resp. Československo.
Vyrážame ďalej do mestečka Tartus. Navštevujeme pamiatky a jediný sýrsky ostrov Arwad. Krása (aj keď len spredu, to, čo už oko turistu spredu nevidí, je, že vzadu na ostrove je pohrebisko lodí, pália sa tam odpadky).
Večer sme zbadali v jednom šopíku pivko, tak sme si kúpili a rovno sa zoznámili s ľuďmi, s ktorými sme celú noc pochľastali, spali sme u jedného z nich v obchode.
Ráno presun do mesta Homs. Tam sme našliapali asi 15 km aj s batohmi na priamom slnku. Našli dve zatvorené Turist info a šli naspäť na stanicu. Už sme sedeli v busíku, keď sa zoznamujeme s chalaniskom (a preto z busu vystupujeme. Vodič volá na nášho nového kamoša políciu a ten má problémy, akože fakt stupídne), ktorý nám dáva na noc pozvanie do rodiny. Je to asi 50 km od mesta, kdesi v horách. Tak ideme a urobili sme dobre. Parádne jedlo, super ľudia, miesto.
Keď ste pozvaní, stále vám hovoria cíť sa ako doma a myslia to vážne. Jeden nám povedal: keď mi povieš, že chceš ísť na Mesiac a ja ti môžem dáko pomôcť, tak ti pomôžem.
Ďalší deň navštevujeme najväčší križiacky hrad na svete: Crac de Chavaliers. Hrad je úžasný. Svojho času tam sebestačne žilo až 3 000 vojakov. Prechádzať sa tade chodbami, kobkami, fuu je to zvláštny pocit.
Ešte v ten deň sa presúvame 200 km severovýchodne do Palmýry (150 km od Iraku), cesta rovná, nič len púšť, občas kočovníci, občas tank. Palmýra je mesto v púšti, 2 000 rokov staré rozkazy tam dávala krásna a múdra Zenóbia. Najväčší šok bol, keď sme cez autobusovú pauzu vyšli von. Ako keby ma niekto oblial teplom. Nechcel som veriť, že to je všade… fuu.
V meste sa na nás vrhá kopa detí, že BON BON (rozumej minca). Tak radšej nájdeme nejaký fajn malý hotelík (3 $ na noc). Na večeru si dávame falafel. Mimochodom si ho dávame dosť často. Je to dobrý a lacný (vege) fastfood (asi 6 Sk). Občas si robíme vifonky (nezameniteľná vôňa, vždy mi pripomenie Švédsko, tam som ich jedol nonstop).
Palmýra na nás pôsobí, že funguje len vďaka turistom. Prezeráme si ruiny mesta starého 2 000 rokov. Nádhera. Veľmi zvláštny pocit. Asi po 2,5 hodinách totálne vypečení (45 stupňov) potrebujeme vodu a stretávame motokára, ktorý nás berie do oázy. Pijeme vodu a potom zažívame najslastnejší pocit! Okúpeme sa v ľadovom bazéne. Pocit neba. Fakt.
Ráno odchádzame do hlavného mesta Sýrie, do mesta Damask. 6 miliónov ľudí, veľmi špinavé, prašné. Architektúra „postav si to sám“. Stretávame sa s kamošom (domácim) a ten nám ukazuje mesto.
Nádherná je omadyovská mešita, kde sa môže modliť až 7 000 veriacich spolu. Zvláštna je tiež tým, že sa v nej modlia spolu kresťania aj moslimovia. V okolí mešity je starý obrovský bazár, nekonečno malých úzkych uličiek, ostatný Damask bol ako nekonečná betónovo-plechová džungľa. Trávime tu ešte jeden deň.
Potom sa presúvame do krajiny Libanon, do hlavného mesta Bejrút. Hovorí sa, že je to Paríž Východu, mesto plné nočného života.
Keby som mal pár vetami zhodnotiť Sýriu, tak poviem: je to krásna krajina, plná naozaj neobmedzených možností, dosť totalitná, skoro každý je tu veriaci, a to poriadne. Sýria je trošku zaostalá, ale na dobrej ceste. Turista má malé šance dostávať normálne ceny, lebo keď si turista, máš prachy a hotovo, ale práve preto, že je Sýria trošku pozadu, tak tu stretnete nádherne srdečných ľudí. Tešia sa z maličkostí. Asi polovicu nocí sme spali niekde na pozvanie (rovno z ulice).
Prichádzame do mesta Bejrút. Máme stres, lebo sa blíži večer a my sa musíme stretnúť s kamošom (miestnym), aby nám poradil dáke spanie. Podarí sa. Ukazuje nám malý hotelík pre travelerov. Paráda. Spíme na streche (takže výhľad, a tak) za 4 $ na noc.
Stretávame tu travelerov z celého sveta. Zisťujeme, že sa nachádzame opäť v civilizácii, tak ako ju poznáme. Je tu veľa univerzít, veľa mladých ľudí, hovorí sa dosť po anglicky. Je tu krásne, večer všetci v malých krčmičkách, atmosféra… už teraz viem, že sa sem budem chcieť vrátiť. Pre túto chvíľu už pomaly šetríme peniaze, takže máme len 48-hodinové víza a to na Libanon nestačí. Od pláže si za 20 min. v horách.
Ďalší deň beháme po celom Bejrúte (teda po centre), mesto je dosť nové, je len 10 rokov po bombardovaní, takže sa stavia všade naplno. Večer ideme na super libanonskú večeru. Hostina.
Ráno ideme späť do Sýrie. Za hranicami Bejrútu vidíme, že to nie je zase až taká čistá krajina. V Sýrii sa pomerne rýchlo presúvame k moru do kempu. Trávime tu dva dni, a len sa uisťujeme, že dovolenka typu „lež na pláži a nič nerob“ nie je pre nás to pravé. Ale dva dni ničnerobenia ešte nikoho nezabili (aj keď my sme nemali od toho ďaleko).
V pondelok sa vydávame na cestu späť do našej vlasti. Cesta by mala trvať 4 dni, ale my si dávame 1deň rezervu (v Sýrii nie je presnosť vážny pojem a v Turecku detto), aby sa nestalo, že nám zdrhne lietadlo z Bulharska.
Pre deti sme stále totálne zaujímaví. Keď ich necháte len tak, nech sa pozerajú, za chvíľu ich máte pri sebe 20 kúskov. A dlho ich baviť neprestanete. Niekedy ich stačí poslať preč (po slovensky), ale spoľahlivý je fotoaparát, stačí vytiahnuť a sú preč.
Celkom rýchlo sa presunieme cez Sýriu k tureckým hraniciam. Zase vybavujeme taxík (20 $ 120 km cez hory), lebo verejná doprava dáko nechodí, či len jedna, ale treba sa deň dopredu nahlásiť. Takže bááj bááj Sýria.
V Turecku sa presúvame asi 200 km do mesta Adana. Cestou sa o nás skoro pobijú, že ktorou autob. spoločnosťou pôjdeme, samozrejme že tou, ktorá nám spraví lepšiu cenu. V Adane spíme na stanici, zverina, dosť komárov, a policajti nás stále dakam presúvali.
Poobede nám ide vlak do Istanbulu. Zase viac ako 22 h, 900 km a vagón ako malé trhovisko. Ráno riadne dolámaní vystupujeme v Istanbule, celý deň behám kade-tade. Nádhera. Milión obchodníkov so všetkým (od ďalekohľadu, cez čaj, až po kurvy), celé mesto je plné vône jedál a malých obchodíkov, do ktorých vás neustále ťahajú.
Večer máme vlak do Sofie, máme dáky starý vagón s poriadnym smradom, do Sofie prichádzame ďalší deň a na naše počudovanie načas. Tak ideme na letisko. Už totálne končíme s prachmi, a čo horšie, máme 28-hodinový náskok. Zabávame sa, ako sa len dá. Proste prečkáme na letisku 28 hodín.
Dočkali sme sa. Letíme do Bratislavy, domov.
Piatok 19.00, príchod do krčmy v Devínskej Novej Vsi.
Prečo som sa rozhodol pre cestu do Sýrie a Libanonu?
Prvú veľkú úlohu zohrali médiá. Akoby celý arabský svet hodili do jedného vreca, že vraj samý terorista, zlodej… atď. Chcel som si to overiť, viem, že ľudia, čo tam skutočne boli, nič také nepovedia. Teraz viem, ako to je. Ľudia sú tam vynikajúci, srdeční a nepoznajú turizmus, takže sa tešia každej návšteve. Všetci vedia povedať Welcome a radi vám to povedia.
Ďalej ma lákalo, že je to úplne odlišná kultúra od našej. Je krásne spoznávať iné kultúry.
A ešte je tam lacno.
Hlavní účinkujúci: Roman a ja.
