Slovenský cyklodobrodruh Zoltán Bujna má na svém kontě tisíce ujetých kilometrů Po letech se opět vydal na expedici do Iránů. Inspirován slavným vzorem, Arminem Vámbérim, vyrazil na tříměsíční cestu po Hedvábné stezce napříč Asií až k hranicím Číny. Urazil 8000 kilometrů, překonal pouště Karakum i horské průsmyky Pamíru.
Proč ses rozhodl znovu vrátit do Iránu? Co tě na perské kultuře tak fascinuje?
Irán je jeden obrovsky štát, kde sa dá nájsť púšť, obrovské hory a aj more. Táto rozmanitosť je typická nielen pre prírodu, ale charakterizuje aj kultúru Peržanov. Sú veľmi priateľskí a pohostinní. A práve táto ich otvorenosť ma vábila vrátiť sa do tejto krajiny naspäť.
Prohlédněte si další fotografie k článku…
Neuvažoval jsi někdy i o expedici na nějaký jiný kontinent? Nelákala tě třeba Afrika nebo Amerika?
Moje prvé túry viedli do Západnej Európy, kde ľudia boli veľmi uzavretí, a keď som absolvoval túru do Rumunska (do Transylvánie), prvýkrát som pocítil tú láskavosť a bezprostredný prístup k turistom, čo predurčilo, že v budúcnosti moja cesta musí viesť na východ. Ostatné kontinenty doteraz neprichádzali do úvahy aj kvôli tomu, že nás od nich rozdeľuje oceán, a to by malo väčšie finančné dopady na rozpočet expedície.
Na své expedice vyrážíš většinou sám. Bez parťáka, tak dlouho mimo domov, to může být docela únavné. Měl jsi nějakou krizi a zatoužil ses třeba vrátit domů? Co tě motivovalo v pokračování v cestě?
Nikdy som sa nenudil na mojich cestách. Túžba po objavení niečoho nového mi vždy vyplní moje myšlienky. Samozrejme človek na expedícii ma ťažké chvíle rovnako ako keď ostane doma. Niekedy treba spraviť ťažké rozhodnutia. Rozdiel je v tom, že na túre vidíme skoro ihneď dopad rozhodnutia, kým v pracovnom a rodinnom živote tie následky dôjdu niekedy omnoho neskoro. Nikdy som neuvažoval o vzdaní túry, tým by som zmaril tu viacmesačnú predprípravu, čo obetujem za úspešnú expedíciu. Na expedície chodím sám aj kvôli slobode, ale moderna technika mi umožní byť spojený s rodinou a s manželkou dosť často. Na mojich cestách sa nikdy nedá rozprávať o sto percentnej slobode, lebo vždy cítim zodpovednosť za moju rodinu, za mojich sponzorov a za môjho vzora Ármina Vámbéryho (cestovateľ z 19. storočia).
Tak daleko od rodiny, od svého domova, dá se říct, že mnohdy i od civilizace. Na co si se nejvíce těšit po návratu domů? Co ti naopak z běžného života vůbec nechybělo?
Keď človek je dlho preč, po návrate sa vie tešiť aj z úplne banálnych vecí. Napríklad ísť do veľkého obchodného centra, a stráviť tam hodinu medzi akciovými tovarmi. Inokedy to nerobím. Alebo dať si dobrý nedeľňajší obed, a potom sadnúť si pred televízor a prečítať si noviny. To sú veci, na ktoré pred expedíciou nemám čas, lebo žijem uponáhľaný život, a počas expedícii rozmýšľam nad tým, že aj ja chcem žiť taký obyčajný každodenný život ako väčšina ľudí. No keď sa vrátim z dlhej cesty, už druhú nedeľu musím ísť do hôr alebo do lesa na cyklo- alebo pešiu túru. Ten „nudný“ život proste nie je pre mňa.
Tří měsíce na kole někde daleko v Asii, to už chce pořádný plán. Inspiroval si se něčím při plánování cesty? Měl jsi vše do detailů naplánované a vycházelo ti to?
Áno. Moje expedície sú inšpirované spomínaným Árminom Vámbérym. On bol maďarský cestovateľ, ktorý v roku 1863 ako prvý sa dostal do tajomnej strednej Ázie a aj živo sa vrátil. Jeho úspech spočíval v tom, že hovoril všetkými miestnymi jazykmi a dialektmi, a cestoval ako posvätný muž (derviš). Podľa jeho cestopisu som naplánoval moju trasu. Nemal som harmonogram s dennou presnosťou. Rám celej expedície tvoril platnosť mojich víz. Na poslednú cestu som potreboval konkrétne šesť víz. Na ambasádach som musel uviesť presný dátum príchodu, niekedy mesto hraničného prístupu, a potom podľa dĺžky platnosti víz a trasy v danej krajine som plánoval. Darilo sa mi držať priemery, i keď som sa dostal aj do nepredvídateľných situácií. Napríklad v Iráne som mal nehodu (zrazilo ma auto) a v Uzbekistane som ležal v nemocnici kvôli horúčke a infekcii.
Na kole jezdím spíš jen tak rekreačně, ale i tak už jsem měla pár defektů a podobných nepříjemností. Jaké nástrahy techniky jsi musel na své cestě řešit ty?
Sedem rokov som pracoval pre firmu Kenzel, ako konštruktér bicyklov a zodpovedná osoba za výrobu. Všetky moje skúsenosti som úročil pri stavaní môjho expedičného bicykla. Nakreslil som geometriu rámu, ktorý potom bol vyrobený. Všetky moje expedičné bicykle skladám vlastnoručne, aby som si bol istý, že jediný môj partner na ceste ma nesklame. Samozrejme rôzne technické problémy sa môžu nastať, ale mal som šťastie. Ba dokonca som našľapal 7400 kilometrov bez defektu. A tie cesty v Strednej Ázii majú inú kvalitu ako naše asfaltované cyklocesty.
| Se Zolim Bujnou se můžete potkat i na festivalu Cyklofestování a to 8. a 9.11. na brněském výstavišti. Společně s ostatními hosty budete putovat v sedle kola po celém světě. |
Přejel jsi na kole skoro celou Asii, dorazil ze Slovenska až k Čínským hranicím. Poznal jsi tak určitě spoustu zajímavých lidí. Které země tě nejvíc oslovily? Jsou třeba i takové, které naopak už nikdy nechceš znovu navštívit?
Tadžikistan so svojimi obrovskými horami v Pamíre ma očarilo. Ľudia tam žijú veľmi ťažký život. Od októbra do konca mája je tam všetko pod snehovou pokrývkou. I napriek chudobe ma tam všetky deti uvítali s úsmevom na tvári. Aj turista má v Pamíre ťažký život. I napriek k tomu, že ma tam považovali za bohatého človeka, za moje doláre som veľakrát nedostal nič, čo by bolo na chuť Európana. Kus chleba, cibuľu, zemiaky a jačie (jak) mlieko som však dostal veľakrát zadarmo. Asi najmenej sa mi páčilo v Turkmenistane. Už dostať samotný vízum je tam ťažké. A potom prišlo 5 dňové trpenie cez najteplejšiu púšť celej Ázie. V Karakum som nameral každý deň cez 55 stupňov pod slnkom. Voda je tam fakt veľký poklad.
Na cestě Hedvábnou stezkou jsi překonal jak pouště Karakum, tak i čtyř tisícové průsmyky Pamíru. Co bylo nejnáročnější?
Ako som spomenul, horúčavy v Karakume. I cez noc tam teplota neklesla pod 30 C. A potom najvyšší bod v Pamíre cez Akbajtal priesmyk. Poviem pravdu, vo výške 4600 metrov už každý dosiahnutý výškový meter bol o zápasení s vlastným telom – nedostatok kyslíka veľmi zaťažuje organizmus človeka.
Dostal jsi se na expedici do nějakých nesnází? Hrozilo ti nebezpečí?
Celkovo sa dá povedať, že ľudia sú veľmi milí a pohostinní aj v islamských štátoch. Na blbcov človek natrafí hocikde. Samozrejme prežil som pár takých nepríjemných stretnutí. Napríklad mladí motoristi omámení drogami ma skúšali udrieť zo sedla motorky, alebo keď ma starý nevšímavý vodič zrazil autom. Po návrate domov na tieto nepríjemnosti človek zabudne a ostanú len krásne spomienky z cesty. Verím, že počas mojej cesty ma vždy chránila Bohova alebo Allahova ruka – môžeme ho nazvať hocijako, koniec koncov v každej kultúre to znamená to isté. 🙂
Když by se někdo chtěl ve tvých stopách vypravit na stejnou cestu, měl by si pro něj nějaké rady, doporučil by si mu to? Vrátil by ses tam třeba někdy i sám?
Ako som to napísal v mojich cestopisných knihách: keď vyrazíš po mojich stopách, tak budeme mať jednu spoločnú hodnotu, obaja budeme veľmi slobodní i napriek tomu, že ty už budeš vidieť niečo úplne iné, stretneš iných ľudí a budeš prežívať iné príbehy. Každá cesta je iná a každý cestovateľ cestuje inakším spôsobom. A na záver iskra pre tých, ktorí už dávno snívajú o veľkej ceste, ale ešte nenašli v sebe tú odvahu vyraziť. Vždy ten prvý krok je najťažší. Ale keď raz spravíš ten prvý krok, a začneš s prípravou, uvidíš že ďalšie kroky budú prichádzať s najväčšou samozrejmosťou krok za krokom za sebou. A potom si už nezastaviteľne na svojej ceste.
Kam povedou příště tvé „kroky“? Máš už nějakou konkrétní představu o další expedici?
Zoltán Bujna bude hostem letošního Festivalu CYKLOCESTOVÁNÍ (Brno, na veletrhuSportlife ve dnech 8.-9.11.2014), jehož hosté-promítající nás zavedou do všech koutů světa a společně s nimi budeme putovat v sedle kola, poznávat svět a cestovat. Jedním z největších lákadel bude letos bezesporu projekce slovenského dobrodruha ZOLTÁNA BUJNY, který patří ke špičce slovenského cyklocestování. Tahákem bude také film JARDY KRÁLE, aktuálně šlapajícího na kole kolem světa. Stálicí na scéně bude Honza Vlasák, který nám povypráví o dobrodružném vytrvalostním závodě Craft 1000 miles Adventure. Opomenout nesmíme promítání Hanky Plavcové z netradiční země na cykloturistiku – Zambie. Dále nebude letos chybět ani cyklocestovatelská rodinka Stillerových a mnozí další.
