Proč mají v Indonésii rádi Hitlera?

Tak som sa medzičasom snažila rozlúštiť hádanku, ako to, že žijem v krajine, kde ľudia môžu beztrestne a s čistým svedomím propagovať nacizmus.

Ako to, že práve v Indonézii, tak ďaleko od epicentra druhej svetovej vojny (aj keď aj týchto ostrovov sa dianie týkalo) sa tvár osnovateľa najkrutejších bojov 20. storočia udomácnila, a to na úplne obyčajných uliciach.

Indonézia je krajina, kde si môžete v pouličnom obchodíku s obrazmi okrem Justina Biebera a tímu Manchester United bez väčších okolkov kúpiť aj portrét Adolfa Hitlera. V iných stánkoch sa na vás zas medzi lesknúcimi sa náhrdelníkmi delfínikov a príveskov I love Bali veselo usmievajú zástupy (pravotočivej) svastiky.  Na trhoch sa predávajú tričká s Hitlerovou tvárou. V Bandungu, na západnej Jáve, dokonca otvorili nacistický podnik s názvom Soldatenkaffee, ako kópiu kaviarne v centre Paríža, prevádzkovanú vo vojnovom období Nemcami.

Rozhodně se ale nenechte tímto zvláštním postojem obyvatel Indonésie odradit od návštěvy některého z nádherných ostrovů! Doporučit můžeme třeba Bali.

Indonésie za Druhé světové války

Ostrovy boli v nacistickom období takisto okupované Japoncami. Takisto sa bojovalo a zomieralo. Len akoby sa v mysliach miestnych obyvateľov meno človeka, ktorý sa pod rozpútanie vojny priamo podpísal, nespájalo s tým istým človekom, ktorého považujú za hodného nosiť na hrudi.

Vyspovedala som niekoľko známych. Hitler je pre nich príkladom dobrého vodcu. Lídra. Mal schopnosť viesť davy. Dokonca padali pojmy ako úspešný dizajn, propagácia.

“Nepokladáte ho za zlého človeka?” kladiem jednoduchú otázku, takmer sa až cítim hlúpo.

“Bol pre nás zlým človekom, ale nie veľmi zlým.” dostáva sa mi naspäť jednoduchej odpovede, po ktorej sa len reflexívne strasiem.

“Čo teda musí urobiť človek, aby ste ho považovali za veľmi zlého, ak nie vyhubiť tretinu ľudstva?” skúšam to ďalej, ale je mi jasné, že relevantnej odpovede sa nedočkám.

Nacistická kavárna

Prichádzam v najväčšom lejáku do Soldatenkaffee. Zo všetkých stien tu číhajú hákové kríže, nacistické symboly, vojaci a spomienka na vojnu. Nad vchodovými dverami samozrejme Hitlerova prísna tvár. Aj jedálny lístok je osnovaný v podobnom duchu. Z klasickej nasi goreng (praženej ryže) je “nazi goreng”. Jedlo je servírované na tanieri s malým hákovým krížom na logu. Čašníci – útli, neškodní, placho sa usmievajúci Indonézania v čiernych uniformách so znakom SS na ramenách – sa tvária nezainteresovane.

Malá kaviareň okrem ďalších dvoch hostí zíva prázdnotou. Fotím, čo mi padne do oka. Púšťam sa do nevinnej konverzácie s oproti sediacimi pánmi v snahe zistiť ich názor. Dozvedám sa akurát konšpiračnú teóriu o nepotvrdenej domnienke, že Fuhrer nespáchal samovraždu v roku 1945, ako o tom už mnoho ľudí stihlo zapochybovať. Verzií je viacero. O utajovanej lekárskej profesii v Indonézii ale počujem prvýkrát. Po podrobnejších informáciách pátram na internete. Dohád je mnoho. Človek si môže vybrať, čomu bude veriť. Aj tak na tom koniec koncov až tak nezáleží.

Nejširší nabídku průvodců a map Indonésie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz

Hitler lékařem v Indonésii?

Prelúskavam sa viacerými indonézskymi publikáciami so zámerom zistiť, čo sa o nacizme píše v miestnej literatúre. Nič z toho ma ale nevedie ku chuti obliecť si na seba Hitlerovo tričko a bez hanby sa s ním otŕčať na ulici. Za čo by som, mimochodom, doma zrejme čochvíľa neskončila úplne beztrestne.

V Indonézii paradoxne nemajú ani neonacistov. Tí  istí známi zrejme o holohlavých sympaťákoch donedávna mnoho podrobností nevedeli.

Ide teda o to – čo je nám vzdialenejšie a týka sa nás osobne menej, to dokážeme jednoduchšie spracovať, alebo ide len o indonézsku časť nevzdelaného národa, neuvedomujúcu si správne históriu so všetkými jej dôsledkami?