Příběh ze Sumatry

6. máj 2008

Po 12 hodinovom lete sme Jakarte. Čakalo nás teplo, vlhko, časový posun a kopa nadháňačov, kt.sa na nás vrhli ako supy a núkali nám svoje služby. Po tomto šoku sme sa rozhodli pokračovať hneď ďalej a odletieť do Medanu na Sumatre. Kúpili sme asi najdrahšiu možnú letenku, ale letelo nám to za hodinu a za ďalšie tri sme boli v Medane. Na letisku sme tvrdo zjednávali cenu za taxík a nechali sa odviezť do lacného hotela . Avšak cena odpovedala aj kvalite. Veľká izba s oknom do dvora, jedna slabá neónka a opadávajúca omietka. Sprchy boli spoločné a tiekla iba studená voda. Behali tam šváby, gekóny a potkany. Videl som jedného, ktorý bol väčší ako mačka. Ale čo by ste chceli za 50,- sk za tri osoby na noc?

7. máj 2008

Ráno sme sa nechali becakom (motorka so saidkou) odviezť na autobus, korý šiel do Bukit Lawangu. Bukit Lawang je malé mestečko v horách, kde je záchranné stredisko pre orangutany. Už v autobuse si nás odchytil miestny sprievodca, kt. nás odviedol k hotelu, a išiel s nami aj na pozorovaciu plošinu, kde sa kŕmia orangutany vypustené do voľnej prírody. Ale žiadne neprišli. Večer sme sa s našim sprievodcom začali dohadovať na cene za trojdenný treking v džungli. Pôvodnú cenu 60 eur za osobu a deň sme po štyroch hodinách zjednali na 1 700 000,- Rp, tj. 170,- dolarov za tri osoby na trojdenný trek s jedlom, ubytovaním v „kempe“ a raftovaním rieky.  Ale náš sprievodca kt. nám bol od začiatku nesympatický na túto sumu nepristúpil a tak nám dohodil iného. Dlhovlasého týpka menom Antonio.

8. máj 2008

O 9.00 vyrážame na trek do džungle. Ideme naľahko, len spacák, voda,  náhradné oblečenie, a foťák. Ostatné veci nechávame v uzamknutej skrini na recepcii hotela. Asi po pol hodine chôdze sme natrafili na orangutany. Chlpatá rodinka sa predvádzala na stromoch  tesne nad našimi hlavami. Po povinných fotografiách sme sa pobrali ďalej. Náš sprievodca sa správal ako ozajstný profesionál, vysvetľoval nám ktorý strom je na čo dobrý a tak ďalej. Nakoľko sme po anglicky skoro nič nevedeli bol to zaujímavý rozhovor. Stále načúval a pozoroval les okolo seba aby nám toho mohol ukázať čo najviac. Po chvíli sme natrafili na ďalšieho orangutana, ale tentokrát na divého a nie zo  strediska. Bola to sa samica s maličkým orangutaniatkom kt. sa pridržiavalo jej srsti. Pomaly sa pohybovala tesne nad zemou a olamovala konáre a lístie.  Šliapali sme po hrebeni kopca, keď sme natrafili na toho nesprávneho orangutana, bola to samica menom Mina, kt. kradne batohy a útočí na ľudí.  Pred nami bola ešte jedna skupina turistov, keď na nás Mina vyštartovala. Rozdelili sme sa , ale Mina išla za nami. Bežali sme dole kopcom, ale na ten bol taký strmý, že to bol skôr kontrolovaný pád. Chvíľu sme potichu sledovali ako sa Mina húpe v korunách stromov a hľadá nás. Museli sme ísť stále dole aby sme sa mohli opäť vyšplhať na hrebeň. Po namáhavom výstupe sme chvíľu odpočívali, keď dobehol (čo bolo podozrivé) Igor a zahlásil že ide za ním veľký orangutan. Samozrejme že mu nikto neveril až do chvíle, keď sa dotyčný ľudoop neobjavil za ním a naháňačka  pokračovala.  Asi po sto metroch zbesilého úniku nás aj tak dobehol a chytil toho najpomalšieho a tým bol samozrejme Igor. Zavesil sa mu okolo krku a nohami sa pridržiaval jeho nohy. Podarilo sa nám o vymeniť za banán a znova sme bežali. Po ďalších sto metroch sa situácia zopakovala a orangutan menom Jacky opäť visel na Igorovi. Tento krát sme ho vymenili za ananás. A znova beh. Ešte neaklimatizovaným na tunajšiu teplotu a vlhkosť nám to dalo poriadne zabrať, lebo to bolo stále do kopca alebo z kopca. Prebehli sme cez tri hrebene a dva potoky a ten veľký chlpatý opičiak bol stále za nami a už to prestávalo byť zábavné. Niektorý z nás už toho mali dosť a pomaly to chceli vzdať.  Po zbehnutí z posledného kopca sme natrafili na ďalšiu skupinu orangutanov, kt. sme však zahnali kameňmi.  Kameňmi a palicami sme sa snažili zahnať aj nášho chlpatého spoločníka. Nepomohlo, sledoval nás až k rieke, ktorú sme prebrodili  a na druhej strane bol náš prvý kemp. A keďže orangutany nevedia plávať, zostal Jacky na druhej strane. Našťastie! Po kúpeli v rieke a olovrante sa na nás prišiel pozrieť ďalší obyvateľ džungle a to asi metrový varan. Ten bol našťastie neškodný. Nasledoval už len oddych a fotenie krajiny okolo. Večer prišiel tropický lejak, ale v našom stane kt. pozostával z igelitovej plachty natiahnutej na konštrukcii z bambusu, bolo sucho.

9. máj 2008

Ráno nás zobudili makaky behajúce všade okolo nášho prístrešku. Cerili na nás zuby, ale nerobilo im problém zobrať si banán priamo z mojej ruky. Jeden párik si priamo pred našimi očami začal dokazovať lásku. Po rannom pobavení sa s opicami sme opäť prebrodili rieku a začali stúpať do véééľmi strmého kopca. Tento deň bol na zvieratá chudobnejší, lebo sme boli hlbšie v džungli a všetko zdrhlo skôr ako sme to zahliadli. Zaujímavý bol len zostup po totálne vyšmýkanom blatistom chodníku v neuveriteľne strmom kopci. Ešte že tam rástli liany, ináč by to bol jeden dlhý pád až  na breh rieky. S brodením rieky som mal menší problém, lebo prúd bol trochu silnejší ako ja. Ale aj tak som sa chcel okúpať. V odpadkoch za kuchynským stanom sa kŕmil tentokrát 2 metre dlhý varan, kt. vzbudzoval väčší rešpekt ako jeho predchodca v prvom kempe. Večer sme zahrali karty s našimi nosičmi, niečo pofajčili a išli spať.

10. máj 2008

Tento deň nás čakalo splavovanie rieky späť do Bukit Lawangu. Rieka sa splavuje na nafúknutých dušiach z nákladiaku. Jeden z nosičov zviazal dokopy štyri duše, zabalil naše batohy do igelitových vriec a priviazal ich k „raftu“. Cez pereje a kľudnú vodu sme sa plavili asi hodinu do mesta. A naše prekvapenie bol takýto raft celkom pohodlný a stabilný. Po prezlečení, naobedovaní a výmene adries s našim sprievodcom sme išli na bus do Medanu. Vodič autobusu bol pod vplyvom nejakej omamnej látky a zjavne mu bolo jedno či tuto jazdu prežije, nám to už tak jedno nebolo. Po totálne rozbitej ceste sa rútil s plynom na podlahe, kľudne aj v protismere, kde sa zase proti nám rútili samovražedný kamionisti. Asi trojhodinová cesta sa skončila na predmestí Medanu, kde sa „autobus smrti“ pokazil. Odtiaľ sme šli ďalej bemom (minibus) na stanicu bem, kde nám vodič nášho bema zastavil ďalšie kt. nás odviezlo do hotela. Bol to štvorhviezdičkový hotel s bazénom a teplou vodou.

Autobus má v Indonézii vždy prednosť a všetko sa mu musí uhnúť z cesty a vodič je proste pán. Pri ceste do Bukit Lawangu proste zastal a išiel sa najesť do najbližšieho stánku. Cesta je ale lacná, z Medanu do Bukit Lawangu (3 -4 hodiny jazdy) sme platili 10 000 Rp za osobu t.j.1,- dolár.

11. máj 2008

Po rannom kúpeli v hotelovom bazéne sa vydávame na letisko, odkiaľ by nám malo letieť lietadlo do Padangu. Ale náš let nie je na žiadnej tabuli. A tak čakáme. Na tabuli už svietili lety kt. majú odlet po nás a náš let stále nikde. Prišla hodina odletu a stále nič. Asi po hodine meškania priletelo lietadlo našej spoločnosti  a po chvíli ho pristavili pred halu a ľudia začali nastupovať. Ani teraz však nikde nebol tento let vypísaný a vôbec sme netušili či je toto správne lietadlo. Našťastie bolo a pristáli sme v Padangu , takmer presne na rovníku. Z letiska sme zobrali taxík za 120 000,-Rp odviezli sme sa na pláž Bungus. Ubytovali sme sa v bungalove na pláži 4 metre od mora, izba mala klímu, sprchu, normálne wecko a telku. Neďaleko nášho losmenu  bola reštaurácia Carlos, kt. vlastnil chlapík čo vyzeral ako pirát a volal sa Carlos. Veľmi dobre tam varia a na druhý deň sme si dojednali  plavbu člnom na koralový ostrov a šnorchlovanie.

12. máj 2008

Naša loďka ráno meškala, lebo mala pokazený motor, čo síce Carlos vedel už večer, keď sme sa sním dohadovali na cene, ale v Indonézii majú na všetko čas. A tak po cca dvojhodinovom meškaní vyrážame na Padang Island v Indickom oceáne. Po asi hodine plavby sme dorazili na ostrov ako vystrihnutý z kalendára.

Biely piesok, palmy, teplé more plné koralov a akváriových rybičiek.  Prešli sme sa aj okolo celého ostrova a pri západe slnka sme dorazili späť na Bungus ku Carlosovi.

13. máj 2008

Kedže sme sa rozhodli isť na ostrov Siberut k domorodým Mentawajcom, išli sme s našim sprievodcom do Padangu zistiť kedy ide nejaká loď na ostrov a taktiež zmeniť nejaké peniaze. Loď išla až za dva dni, takže sme museli stráviť minimálne ešte jeden deň na Bunguse. Zmenenie peňazí sa nečakane ukázalo ako veľký problém. Banky nemenili, zmenárne tam neboli a tak sme po niekoľkých hodinách chodenia po Padangu nakoniec peniaze zmenili v zlatníctve na ulici. Večer sme ešte šli do miestnej „reštaurácie“. Hygiena nič moc, ale jedlo dobré. Všetko tam majú navarené už od rána a vystavené vo výklade,  kde okolo toho lietajú muchy. Hneď ako si človek sadne mu začnú na stôl nosiť všetky jedlá v malých miskách, je ich asi dvadsať a k tomu veľkú misu ryže. A koľko misiek človek zje toľko zaplatí. Ponúkajú tam kura, ryby a hovädzie, a to všetko na kari alebo na čili kt. robia na veľa spôsobov.  Prežili sme to bez žalúdočných problémov.

14. máj 2008

Tento deň sa niesol v znamení čakania na loď na Siberut.  Celý deň sme hrali šach a poobede sme sa šli prejsť k neďalekému vodopádu. Nakoľko sme nevedeli kade presne sa ide k vodopádu tak sme si zavolali nášho sprievodcu, samozrejme že to nebolo zadarmo, stálo to 100 000,- Rp a ako sme neskôr zistili k vodopádu vedie vyšliapaný chodník. Na otázku čo si máme obuť povedal že sandále a potom nás ťahal totálnou džungľou kde každú chvíľu hrozilo že nás niečo pohryzie alebo niekam spadneme. Po krátkej výmene názorov kt. pozostávala zväčša z vybraných slov sme sa vrátili na chodník a v pohode došli k vodopádu. Mal asi 35-40 metrov a bolo pod ním malé jazierko kde sa dalo okúpať v studenej vode. Usúdili sme že náš sprievodca nieje nič moc, ale bol to rodený Mentawajec kt. mal na Siberute rodinu a vedel ich jazyk čo bolo veľké plus.

15. máj 2008

Naša loď na Siberut mala vyplávať o 16.00 a tak sme ešte mali nejaký ten čas na oddych a zopár šachových partií. Ráno sa vedľa v izbe ubytovala nejaká dvojica, ktorých reč nám bola povedomá. To asi preto že to boli Česi. Oni sa práve vrátili z Mentawajského ostrova Nias. Taktiež boli v Bukit Lawangu na treku v džungli, ale nevideli žiadneho orangutan. Tak neviem či mali oni takú smolu alebo my také štastie. Na Siberut sme išli na ľahko a bez spacákov, čo sme neskôr oľutovali.

Cesta loďou bol veľmi intenzívny zážitok,a kto to nezažil si to ťažko dokáže predstaviť.  Celú cestu sme strávili na drevenej prični vysokej cca 80 cm, kde nedalo ani sadnúť. Ležali sme vedľa seba ako sardinky, bolo tam neskutočne teplo, lebo cez maličké okienka vôbec neprúdil vzduch. Loď bola preplnená ako ľuďmi tak aj tovarom a každý tam fajčil. A behali tam po nás šváby!! Loď samozrejme vyplávala s hodinovým meškaním a asi po dvoch hodinách zastavila v neďalekom prístave aby natankovala. Po hodine konečne vyplávala smerom k Siberutu.

Nejširší nabídku průvodců a map Indonésie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz

16. máj 2008

O 8.00 ráno sme dorazili síce na Siberut, ale na severnú časť. Loď tam zakotvila na 5 hodín , ľudia vybalili tovar a začali ho tam predávať. Potom naložili nový tovar a loď sa konečne pohla smerom k juhu Siberutu. Po ďalších štyroch hodinách plavby sme sa doplavili do toho správneho prístavu. Celé to trvalo neuveriteľných 25 hodín.  Večer sme došli k do domu nášho sprievodcu. Bol to dom postavený na koloch. Vo vnútri boli tri miestnosti a kuchyňa. Všetky odpadky sa hádzali pod dom. Všade naokolo bol neskutočný bodrel. V malom potôčiku sme si spravili očistu , dali nám najesť  a sledovali sme krajinu a ľudí okolo a čakali kedy sa pôjde spať. Nakoniec sme išli spať až okolo polnoci, po hodinách nudy na verande, kým celá rodina pozerala telku. Spali sme v izbe na ratanovej rohoži na zemi pod moskytiérou. Na podlahe a aj na stenách boli veľké medzery medzi doskami odkiaľ prenikal do vnútra chlad. Pretože nás náš sprievodca ubezpečil že spacáky nám nebude treba tak sme ich nechali u Carlosa. Teraz sme klepali celú noc kosu na tvrdej podlahe. O spánku nemohla byť reč. A to sme boli skoro na rovníku!!!

17. máj 2008

Po „výdatnom“ spánku sme ráno vyrazili na lodi, ktorá bola vydlabaná z jedného kusa stromu, do vnútrozemia Siberutu, k domorodým Mentawajcom. Na rieke sme natrafili na zopár skupín dievčat, ktoré v kalnej vode lovili mušle. Niektoré z nich mali podľa tradícii zašpicatené zuby. Po asi hodine plavby sme dorazili na miesto. V dome na brehu sme ale ešte čakali skoro hodinu. Náš sprievodca išiel zatiaľ do domu, v ktorom sme mali najbližšie dni bývať.  Po jeho návrate sme sa vybrali do domu, kde bývala po kope celá rodina. Tri rodiny s kopou detí  a starý rodičia, kt. boli aj hlavou rodiny. Celý dom je postavený na koloch a pod nim žijú prasatá a hydina. Dom je rozdelený na tri časti, dve obývacie a kuchyňu s otvoreným ohniskom. Strecha je pokrytá banánovými listami. Do domu vedú schodíky vysekané do kmeňa stromu. Takýto dom sa volá „uma“. Všetci domorodci chodia bosí. Naše prvé pocity boli veľmi rozpačité. Ale potom čo sme ošetrili jednému neposednému dievčatku škaredú ranu na nohe a hneď potom aj niektorým ostatným obyvateľom domu sa ľady trochu prelomili. Prvý deň sme len tak poflakovli po dome, fotili sme si do a postupne sme sa osmelili fotiť aj ľudí. Každý tu má svoju úlohu. Ženy s väčšími deťmi zbierajú v lese ovocie a banánové listy, chlapi lovia aj keď na tomto ostrove nie moc čo loviť. Staré ženy večer pripravovali ságo. Je to dužina ságovej palmy, ktorá sa nastrúha a natlačí do bambusu, alebo sa zabalí do banánových listov a upečie sa. Je úplne bez chuti, ale aspoň zasýti. Ságom sa taktiež kŕmia prasatá a hydina. Rozdali sme nejaké cigarety a sladkosti. Hlavne o tie sladkosti bol veľký záujem nielen u detí ale aj u dospelých. Kávu alebo čaj si sladili cukrom čo sme priniesli v pomere 1:1.  Večer nám na spanie dali na zem  ratanovú rohož a natiahli sme si moskytiéri proti malarickým komárom.

18. máj 2008

Ráno nás prebudilo kikiríkanie kohútov, ktorý spali na trámoch nad našimi hlavami. Po tomto skorom budíku do chladného rána, sme si spravili hygienu v potoku a čakali čo sa bude dnes diať. Väčšina obyvateľov domu odišla do džungle na lov a nazberať nejaké ovocie. V dome ostalo len pár detí a starý otec. Ten nás zobral  do džungle, aby nám ukázal ako sa vyrába tradičné oblečenie domorodých Mentavajcou z kôry stromu. Najprv si vyhliadol vhodnú palmu, ktorú zoťal a následne z nej olúpal pásy kôry. Z tých ešte olúpal vrchnú vrstvu a tak mu zostali len čisté dlhé pásy lyka. Tie sme zobrali k potoku, kde sme ich namočili a potom drevenými kolíkmi rozklepali a ponaťahovali. Po vysušení vyzerá tento materiál na nerozoznanie od látky a je neuveriteľne pevný. Deti z toho mali spravenú hojdačku, na ktorej sa celý deň hojdali. Popoludní sa vrátil z lovu jeden muž, ktorý ráno odišiel bosí a len s mačetou do džungle. Na chrbte mal v akomsi batohu z lián a listov  zviazané asi 30 kg prasa, ktoré malo byť na nejaké oslavu. Oslava sa však mala konať až po našom odchode. Večer sa sedelo pri benzínových lampách a rozprávalo sa. Teda aspoň bola snaha o nejaký rozhovor, keďže oni po anglicky takmer vôbec nevedeli. A potom nasledoval studená noc na podlahe.

19. máj 2008

Opäť nás prebudilo kikiríkanie domácej hydiny. Po raňajkách a vykonaní hygieny v nehygienickom potoku sme šli s jedným mladým Mentavajcom na trek do džungle. Počas asi štvorhodinového pochodu džungľou sme videli ako sa priamo v lese vysekáva zo stromu loď a z vyhliadky na kopci sme si pozreli džungľou porastený Siberut. Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili pri rozostavanom dome, ktorý je najväčší v celo okolí. Späť sme sa vracali po koryte potoka a práve tam sme natrafili na jedno z najnebezpečnejších zvierat Siberutu, na Mambu zelenú.  Po uštipnutí týmto veľmi agresívnym hadom človek umrie do pár minút.. V podstate každé vážnejšie poranenie v tejto oblasti by mohlo mať fatálne následky. Náš domorodý sprievodca ho však zo strachu, aby nepohrýzol niekoho z detí zabil mačetou. Po návrate nám domorodci uplietli priamo na ruku náramok z liany, ktorú náš sprievodca usekol keď sme boli v džungli. Večer na naše veľké prekvapenie priniesli malé prasa, ktoré zabili a uvarili. Pre týchto ľudí to bola veľká hostina na ktorú prišli aj niektorý ľudia zo susedných domov. K varenému prasiatku sa podávalo ságo. To bolo chutnejšie ako prasa. Potom ako sa všetko zjedlo a niektorý sa už uložili spať sa jeden starší domorodec vybral do džungle s fakľou a vrátil sa s plným vrecom včelích plástov. Nebol v nich však med, ale larvy tropických včiel. Kvôli tejto delikatese sa zobudili aj tí čo už spali a pustili sa do jedla. Ochutnal som to aj ja a dalo sa to zjesť. Bolo to trochu horké a ešte živé, ale výživné. Prázdne plasty sa zamietli pod dom, kde si na nich pochutili prasatá. Niektorý domorodci sa ešte dlho do noci rozprávali, ale my sme šli spať.

20. máj 2008

Ráno sme sa hneď po prebudení pobalili a pobrali sme sa späť k našej loďke. Cesta späť ubehla rýchlo a tak sme už na obed boli u Ketuových rodičov. Tam si od Ketuovho otca kupujeme luky a šípi ktoré on sám vyrába ako pamiatku na Siberut. O 19.30 vyplávala naša loď späť do Padangu.

21.máj 2008

Po vyčerpajúcej ceste späť, kedy sme síce spali v kajute, ale na posteliach stavaných na indonézske telesné rozmery sme dorazili späť do Padangu. Taxík nás odviezol späť ku Carlosovi, kde sme si zbalili veci a dojednali ďalší taxík do Bukitingi. Taxík síce nebol najlacnejší, ale pre nedostatok času na zjednávanie ceny a únave sme ho vzali aj za vysokú cenu. Do mestečka na úpätí sopiek sme dorazili po asi trojhodinovej ceste, kde sme si našli slušný hotel za slušnú cenu. Po dňoch strávených na Siberute a po nekonečných hodinách na lodi a v taxíkoch sme si dali konečne vytúženú sprchu. Nasledovala prehliadka mesta, vybavovanie leteniek, dojednanie sprievodcu na sopku, výmena peňazí a obed. Letenky, peniaze a sprievodcu sme vybavili v jednej cestovnej kancelárii a obed sme si dali v slušne vyzerajúcej reštaurácii. Dali sme si miestnu špecialitu – Minankabau food a to sa neskôr ukázalo ako chyba. Mäso bolo zjavne dlhšie odležané, ale jeho chuť prebila chuť výbornej pikantnej omáčky. Po črevných problémoch ktoré zákonite nastali sme sa na čas radšej vyhli miestnej reštaurácii a navštevovali sme miestne KFC.  Zmrzka za 2,- koruny nemala chybu.

22. máj 2008

Pretože sme na večer mali dohodnutý trek na sopku Gunung Merapi, dali sme si aj tento deň oddych a pozreli sme si múzeum, vyhliadku do obrovského kaňona a obchody. Najesť sme sa samozrejme boli v KFC, lebo črevné problémy stále pretrvávali.  Po krátkom spánku  a zbalení batohov po nás o 22.00 prišiel taxík, ktorý nás mal odviesť pod sopku. Na naše veľké prekvapenie sa v taxíku ako náš sprievodca objavil Ketua. Cesta pod jeho vedením prebiehala v znamení chaosu a nadávok. Tento „profesionálny sprievodca“ si nočný výstup na takmer trojtisícovú sopku obul šľapky, namiesto baterky mal svetielko na zapaľovači a pre nás troch niesol 1,5 litra vody na celý výstup. Najprv nevedel, kde ma odbočiť auto a tak sme zbytočne šliapali 1 hodinu po asfaltke, hneď ako sme vošli do džungle sa mu roztrhli šľapky a zhasla „baterka“. Takže celý čas sme išli vpredu my a určovali smer cesty. A náš sprievodca išiel za nami. O 02.00 zahlásil, že je prestávka, že sme moc vysoko a že tempom ktorým sme šliapali budeme hore veľmi skoro. Pomocou benzínu ktorý si niesol založil oheň a dal nám nejakú buchtu, kt. okrem mňa nikto nejedol. A hneď na to začalo pršať. Nám to síce problém nerobilo, mali sme dobré bundy, ale náš bosí sprievodca bol za chvíľu celý mokrý  a keď sa do toho pridal vietor začal mať vážne problémy. A ani ten oheň mu veľmi nehorel. Vyzeralo to sním dosť zle, lebo bol podchladený, celý sa triasol a zaspával na nohách, a tak sme museli uvažovať čo sním. Dážď ustal o 04.00 a tak sme rozhodli pokračovať hore a nášho sprievodcu nechať pri ohni , s čím však on nechcel súhlasiť a šiel s nami. Chcel nám proste dokázať, že je profesionál a že si tie peniaze kt. za to dostal zaslúži. Na vrchol sme došli okolo 05.30 pri východe slnka. Stáli sme v oblakoch, v silnom vetre a videli sme na pár metrov pre seba. Modré nebo sme zahliadli asi na päť sekúnd ,a to nám pani v cestovke tvrdila, že celý mesiac bolo v noci jasno a nepršalo. Ani po polhodinovom čakaní sa nič nezmenilo tak sme sa rozhodli pre zostup. A tu nastal najväčší problém. Pretože džungľa sa končí v rovnakej výške a tvorí tak súvislí pás okolo celej sopky a človek sa musí trafiť presne do miesta odkiaľ vyšiel. A na to sa berie sprievodca, kt by mal vedieť kade ísť. Náš sprievodca to však na rozdiel odo mňa nevedel. A tak nás viedol opačným smerom. A ani po upozornení, že ide zle, si nepriznal že nevie kade ísť a cieľavedome nás viedol ďalej. Trochu sa nám vyčasilo, tak sme mohli vidieť celé údolie a aj približnú cestu po ktorej sme šli hore. Náš šikovný sprievodca nám oznámil, že pôjdeme novou cestou, ktorá je vraj kratšia  a ukázal na nepriestupnú džungľu. Vtedy niektorým z nás došla trpezlivosť a po slovnej anglicko-slovenskej výmene názorov sme zamierili správnym smerom . Náš sprievodca išiel za nami a presviedčal nás že ideme zle, až kým sme nedošli na správne miesto odkiaľ už bolo jasne vidieť chodník cez džungľu. Tam hrdo zahlásil že tu je cesta. Vtedy sme sa mu už začali trochu vyhrážať a žiadali sme späť peniaze  za „sprievodcovské služby“. Pod hrozbou násilia usúdil, že to bude asi dobrý nápad a peniaze nám vrátil. Cesta dole ubiehala rýchlo, čím sme boli nižšie tým bolo teplejšie. Nakoniec sme sa nášho sprievodcu striasli aj vďaka tomu, že celú 12 hodinovú túru absolvoval bosý a jeho nohy si to museli riadne odniesť. V hoteli nasledovala sprcha a potom sme riskli obed v jednej miestnej reštike. Našťastie sa to zaobišlo bez ujmi na zdravý. A potom už len spať a spať.

23. máj 2008

S majiteľom hotela sme si dojednali na ráno taxík, ktorý nás mal odviesť k jazeru Minajau. Jazero ako aj celé mestečko s rovnakým názvom leží v krátery vyhasnutej sopky. Do krátera vedie cesta so  44 serpentínami. Veľmi som sa divil, že mi z toho nebolo zle. Ubytovali sme sa v lepšom hoteli, z ktorého terasy  sa dalo hneď skočiť do jazera. Vedľa sme mali štýlovú luxusnú reštauráciu s terasou postavenou nad hladinou jazera. Milá stará pani, ktorá bola matkou majiteľa reštaurácie nás  pozvala na obed. Varili tam veľmi dobre a tak sme sa po prechádzke mestom, v ktorom aj tak nieje nič na pozeranie tam vrátili aj na večeru.

24. máj 2008

Ráno sme si u milej pani z reštauráciu požičali bicykle a šli sme sa prejsť okolo celého jazera. Bolo to cca 55 km. Na dobrom bicykli by to nebol problém ale na týchto škrípajúcich, vŕzgajúcich a nebrzdiacich kedysi horských bicykloch to nebolo bohviečo.  Našťastie to išlo väčšinou po rovine a tak sme to zvládli , aj keď niektorých netrénovaných jedincov potom bolela istá časť tela. Po ceste sa bolo stále na čo pozerať. Takmer kolmé steny krátera boli porastené džungľou a silno kontrastovali ryžovými políčkami pod nimi a modrým jazerom. Políčka sa obrábali ako pred sto rokmi – drevený pluh ťahal vôl.  A večer sme opäť zašli do našej reštaurácie na výborné jedlo a pivo.

25. máj 2008

Tento deň sme nerobili nič, len hrali šach a užívali si výhľad. Po obede sme sa šli prejsť k neďalekému vodopádu. Keďže sme šli len v sandáloch a cesta viedla džungľou trochu sme sa zapotili. Chodník najprv viedol lúkami, kde sme čakali kedy nás čo uhryzne, a potom po umelo vybudovaných betónových kanáloch kadiaľ sa zvádzala voda na ryžové polia a nakoniec po potoku. Počas fotenia sa pri vodopáde sa na nás prisalo pár malých pijavíc a po ceste dole náš ešte popŕhlili nejaké tropické rastliny. Ale aspoň máme o zážitok viac. Vyvrcholením dňa bola posledná večera na Sumatre. V reštaurácii priamo vedľa terasy nad vodou chovali kapre a našu večeru. Bol ním asi trojkilový sumec, ktorého nám ugrilovali. K tomu nejaká zeleninka, hranolky a výborná čili omáčka. Kulisu nám tvoril ohnivý západ  slnka ako z plagátu

26. máj 2008

Ráno po nás prišiel dohodnutý taxík a odviezol nás do Padangu na letisko. Cesta trvala dlhšie ako sme pôvodne mysleli, ale naše lietadlo stíhali v pohode, keďže ako vždy meškalo. Turbulentný let sme prežili  a po pristáti v Jakarte sme sa chceli ubytovať v hoteli na priamo na letisku, ale po zistený astronomickej ceny sme si len nechali veci v úschovni  a šli sme sa ubytovať do štvrti Jalan Jaksa, kam sa chodia ubytovať všetci turisti. Neďaleko nášho hotela sme našli dobrú reštauráciu, kde ako jednej z mála bolo vidieť do kuchyne, čo je na Indonézske pomery veľká odvaha. Jedlo však bolo výborné. Potom už len sprcha a spánok.

27. máj 2008

Náš posledný deň v Indonézii. Prehliadku Jakarty sme začali na 137 m vysokom monumente v tvare fakľe. Z vrcholu je nádherný výhľad na celú Jakartu, teda človek dovidí kam smog dovolí. Na vrchole sme však boli pre niektorých väčšou atrakciou ako Jakarta, a tak sa snami začali fotiť. Naše kroky potom viedli do Národného múzea. V múzeu je obrovský  zlatý poklad a pozostatky človeka jávskeho. To a veľa ďalších vecí nevyčísliteľnej hodnoty si človek môže pozrieť za neuveriteľných  700 RP = 1,- SK.

Keďže sme boli hladný šli sme do nákupného strediska, ktoré sme videli z pamätníka. To čo sme však uvideli nám vyrazilo dych. 12 poschodová budovy v štyroch blokoch spojených chodbami a všetko preplnené čínskym tovarom a na samom vrchu reštaurácie. Počet ľudí v jednom takom bloku sme odhadli na cca 40 000. No proste Jakarta. Po jedle a šoku z obchoďáku nevydaných rozmerov sme si vzali taxík a dali sa odviesť do obchodného domu aké poznáme z domova. Ten však zíval prázdnotou.  Keďže sme po celodennom chodení po Jakarte už smrdeli sami sebe, usúdili sme že sprcha pred odletom by padla vhod. Taxík nás odviezol späť do hotela kde sme spali a tam nám dovolili sa osprchovať. V osvedčenej reštaurácii sme dali poslednú večeru v Ázii, dobrú a osvedčenú pečenú ryžu. A keďže sme taxikárovi kázali zapnúť taxameter chvíľu nás vozil nočnou Jakartou a až potom  na letisko. Pred polnocou nasadáme do lietadla a skoro prázdny letíme do Singapuru, kde sa lietadlo zaplní a letíme domou.

28. máj 2008

Okolo jednej po obede prilietame do Viedne. Po dlhom čakaní došli aj naše batohy, len našim lukom sa nejak nechce na ten pás a keď sme tam zostali stáť skoro sami tak nám došlo že po  tom páse už asi neprídu. Nakoniec sa našli pri stratách a nálezoch. Našťastie.  Večer o deviatej som doma a Indonézske dobrodružstvo sa končí, už len dúfať že sa neprejaví nejaká choroba.