Palo Barabáš: Amatérské filmy mám rád, protože jsou o svobodě

S Pavolem jsme si povídali o jeho posledních snímcích Polárník a Stopy na hřebeni, celoživotní filmařské zkušenosti a technice, kterou na cestách používá.

V poměrně malém časovém odstupu jsem viděla jeden z Vašich prvních snímků 80 metrů pod vrcholem a naopak poslední snímek Polárník. Mám pocit, že charakter obou snímků je hodně podobný. Vy sám ale jistě vidíte obrovskou změnu, která se za těch téměř 20 let udála. V čem jsou Vaše nové filmy jiné?

Uf, ten film vznikol pri výstupe na tretiu najvyššiu horu sveta – Kančendžongu v roku 1997. Zmeny sú možno v technickej stránke prevedenia. Čo nechcem meniť, je posolstvo každého filmu. Stále sa snažím, aby z nich sálala úcta a pokora človeka k našej Zemi. Tie vlastnosti sa akoby z našej spoločnosti a z nášho vedomia stále viac a viac vytrácajú.

Dnešní uspěchaná doba se často podepisuje i na charakterech dokumentů. Oblíbené jsou zejména velkolepé snímky plné přehnané a často bezdůvodné senzace. Vy si ale držíte stále spíše onen výpravný charakter. Jak se Vám to daří?

Rád robím filmy, kde môžem diváka vziať so sebou a ukázať mu neznámu časť planéty bez zásahu modernej doby. Mojim cieľom je trochu ho pozastaviť,možno aby porozmýšľal, kam sa vlastne ponáhľa. Vtiahnuť ho do prostredia, ktoré mám rád ja sám a vysvetliť  dôvod, prečo na tie cesty chodím.Takým filmom na zvoľnenie je napríklad Ticho nad oblakmi.

Na internetu dnes kolují stovky,ne-li tisíce amatérských filmů z cest. Kde je podle Vás hranice mezi profesionálním filmařem a amatérem?

Mám rád amatérske filmy, lebo sú o slobode. V tomto chcem byť aj ja amatér a robiť filmy tak, ako ich cítim. Amatér sa vrhne na tému s nadšením a so srdcom. Až keď dokončí svoje dielo, začne rozmýšľať, či by sa na tom nedalo čosi aj zarobiť. To je pri väčšine expedičných filmov môj prípad. Naproti tomu profesionálny filmár najskôr urobí kompletný rozpočet a pustí sa do projektu iba vtedy, ak naň má finančné prostriedky. Často je nútený robiť filmy s ohľadom na zadávateľa a jeho víziu komerčného využitia. Len raz v živote som dostal peniaze na film o expedícii. Bol som šťastný kým som sa deň pred základným táborom pod Mount Everestom nedozvedel, že sponzor chce na vrchole aj vlajku politickej strany, blížili sa totiž voľby. Ráno som expedíciu opustil a peniaze vrátil.

Jak to děláte Vy, když jedete na expedici? Už odjíždíte s nějakou, alespoň hrubou, představou, jak by mělo výsledné dílo vypadat, nebo se raději necháváte vést samotným děním na cestě?

Úplne bez prípravy to samozrejme nejde. Hrubý scenár s víziou, čo by som chcel filmom povedať, mám v hlave už pred expedíciou. To je vlastne ten sen. Dôležitý je cieľ expedície, čo chcete dosiahnuť. Pri objavnej expedícií nepoznáte dopredu jej príbeh. A pritom práve príbeh je to, čo robí film filmom.

Obdivuji na Vás zejména energii vytáhnout kameru v neuvěřitelně těžkých podmínkách, jako je nepopsatelný mráz nebo hluboká neprostupná džungle. Chce to někdy hodně přemáhání, abyste natočil pár záběrů? Jak sám sebe přesvědčíte?

Boli momenty, keď som nemal chuť zložiť batoh z chrbta, vybrať kameru a urobiť podstatný záber. Zastaviť a filmovať znamená predbiehať a dobiehať ostatných členov expedície v náročnom teréne. Väčšinou sú to pešie expedície, kde si všetko potrebné na niekoľko týždňov nesieme na chrbte, v lepšom prípade ťaháme na saniach, alebo vozíme v rafte ako pri filme Omo – cesta do praveku.

Který film má pro Vás největší hodnotu, ať už kvůli zajímavému pozadí, samotné expedici či lidem, s nimiž jste na něm pracoval?

Možno je to film Pygmejovia – deti džungle. Boli sme dvaja a po dlhom hľadaní sme našli v pralesoch Konga posledných prírodných Pygmejov, s ktorými sme niekoľko týždňov žili. Veľmi veľkú radosť som mal z filmu Trou de Fer, kde sme tri dni prechádzali cez jeden z najťažších a zároveň najkrajších kaňonov sveta. Prechod Zeme kráľovnej Maud v Antarktíde zanechal vo mne tiež hlboký, meditatívny dojem. Každý film má pre mňa veľkú hodnotu. To je aj dôvod prečo som sado ich spracovania púšťal. Nie z každej expedície som totiž spravil film.

Na letošním festivalu Snow film fest budou moci diváci vidět Váš snímek Polárník, jenž je věnován polárníkovi Petru Valušiakovi. Jeho výkony doslova vyráží dech. Jak se na svého přítele díváte Vy?

Pre mňa je Peter taký slovenský mimozemšťan. Prešli sme spolu 5 expedícií, dosť na to, aby ste človeka dokonale spoznali. Poznám expedície, po ktorých sa ich členovia už nestretávajú. Ja však mám na ľudí obrovské šťastie, čo je pre mňa bonus každej výpravy. S Petrom by som išiel kedykoľvek, kamkoľvek. Je proste vizionár. Človek, ktorý načrtne myšlienkovo novú cestu. Pre mňa sú títo ľudia ďaleko vzácnejší ako všetci, čo opakujú zaistené cesty v Himalájach z 50-ych rokov minulého storočia.

Mám pocit, že Polárník není jen dokument o náročných expedicích, ale i o určité životní filosofii a přístupu ke světu. Zdá se mi, že tento zvláštní podtext je čitelný více až ve Vašich posledních filmech. Nemyslíte?

Myslím si, že ten podtext je ukrytý v každom mojom filme. Nie prvoplánovo. Sami cítime, že svet sa rýchlo mení, globalizuje. Stále viac a viac sa vzďaľujeme od prírody. Napríklad, kto vie kedy dnes vychádza na obzore Veľký voz? Kedysi bola táto znalosť bežná. Spoločnosť nám stavia akýsi múr, ktorý nás od prírody oddeľuje. Robíme veci, ktoré našej Zemi ubližujú a niekde v podvedomí cítime, že sme s týmto stavom nespokojní. Najhoršie je, že pri našej nenažranosti, trpí na opačnej strane planéty stále viac a viac ľudí. Po návrate z krajín tretieho sveta sa snáď každému zmení rebríček hodnôt. Človek je zrazu vnútorne spokojný aj s málom a uvedomí si, v akej vlastne bohatej spoločnosti žijeme a akí sme pritom chudobní. Ako Bhutánci vravia: Chudoba nie je nedostatok peňazí, ale nedostatok šťastia. A toto je ďalší bonus cestovania: iné kultúry nastavujú pravdivé zrkadlo stavu našej spoločnosti. Bez nich by sme sa utopili vo vlastnej samoľúbosti.

Už v roce 1998 jste připravoval snímek z polární expedice Petra Valušiaka a jeho kolegů 118 dní v zajetí ledu. Na této expedici jste ale nebyl. Jak se pak připravuje snímek pouze z vyprávění a záběrů kolegů?

Taký film sa robí najlepšie. Zábery kolegov sa vyhadzujú ľahšie ako tie vlastné, ku ktorým mám citový vzťah a viem koľko úsilia a sebazaprenia bolo trebana ich nakrútenie. Pamätám si ako som Petrovi v strižni povedal, že z doneseného materiálu sa film urobiť nedá, že je to len chodenie po ľadových kryhách. Ale potom sa mi zjavila podstata príbehu. Film oslovil divákov po celom svete a až po jeho zhliadnutí bola expedícia prvého prechodu z Ruska do Kanady cez Severný pól docenená.

Na svých cestách jste projel kdejaké zákoutí světa. Kdybyste se mohl vrátit do jednoho jediného místa na jedinou svou minulou expedici, která by to byla?

Veľmi silné expedície boli prechody stolových hôr vo Venezuele, kde sme našli aj nové jaskynné systémy. Silným zážitkom bol práve prvý prechod hory AuyanTepui. Vznikol z toho film Amazonia Vertical. Tu som zažil  pravú chuť dobrodružstva s úžasnými partnermi, to by som v kútiku duše chcel ešte raz zažiť. Viem ale, že by to už bolo iné, už by chýbalo to tajomné neznámo.

Na druhou stranu Vaše kroky s kamerou vedou velmi často i na Slovensko do Tater, které, jak říkáte, máte stejně asi nejradši. Proč?

Ja som v Tatrách vyrastal ako nosič na Zbojnícku chatu. Toto prostredie ma formovalo, k Tatrám ma priťahujú príbehy, a  nielen tie moje. Odvtedy som prešiel veľa pohorí po celom svete, ale nič ako Tatry som inde nenašiel. Človek často prejde kus sveta, aby si uvedomil, že to najvzácnejšie má doma. Veď to je nakoniec aj zmyslom cestovania.

Koneckonců i Váš snímek z loňského roku Stopy na hřebeni je o zdolávání těchto slovenských hor. Poměrně mladí kluci se v něm snaží překonat v kuse celý hřeben Tater.

Stopy na hrebeni je šiesta časť Príbehov tatranských štítov. Pôvodne sme chceli urobiť film o Pavlovi Pochylom, ktorý doposiaľ ako jediný urobil nonstop prechod celého hrebeňa Tatier bez podpory a obchádzania štítov. Aby som získal ilustračný materiál, chcel som nakrútiť pokus chalanov o prechod. Málokto im veril, Pavlov výkon sa dlho nikomu nepodarilo zopakovať. Nakoniec akcia skončila prekvapivým úspechom. Všetky zábery vo filme sú autentické, žiadne dokrútky. V tom pre mňa spočíva čaro dokumentu – zachytiť výkon v reálnom čase a prostredí. Nie je to však vôbec jednoduché. Chalani išli na doraz svojich fyzických a psychických síl 15 dní v neuveriteľne zlom počasí. Čakali sme ich hodiny s kamerou i náhradnými baterkami v sedlách a nútili ich zapnúť GoPro na hlave, lebo to bolo úplne posledné, na čo pri prežití na hrebeni mysleli. Vznikol film, ktorému na Novom Zélande udelili Grand Prize. Nechcelo sa mi veriť, že takýto domáci príbeh zarezonuje aj na opačnej strane sveta.

Jak sezměnil charakter takových to expedic oproti tomu, co jste zažil na začátku své kariéry?

Ide hlavne o témy expedícií. Dnes sa dá nájsť na googli celý svet. Vlastne už môžete cestovať aj za počítačom. Ale ešte stále sú miesta, ktoré na googli nevidno. Môže to byť život pod zeleným závojom tropických pralesov, alebo hľadanie v hlbinách zeme, či na jej póloch, kde ešte prevláda nie technika, ale znalosti prírody a vaše odhodlanie. Druhá vec je, že mi vadia online správy z expedícií na internete, GPS i satelitný telefón. Tie technické hračky vás oberú o to najpodstatnejšie.

Kdy se vlastně ve Vás probudila ona touha stát se dobrodruhem a hlavně zaznamenávat expedice na kameru?

Necítim sa byť dobrodruhom. Mojou snahou je byť čo najviac v prírode a nasávať všetko, čo nám vo svojej najpôvodnejšej forme ponúka. Vážiť si ju za tú harmóniu a rôznorodosť. Mojou prvou veľkou cestou bol prechod cez štyri najvyššie pohoria sveta v roku 1993. Prešli sme Čínsky Pamír, Hindukuš, Karakoram a Západné Himaláje. Vznikol z toho trojdielny TV seriál Karakoram Highway.

Člověk musí být také výborný technik, když se věnuje natáčení v takto extrémních podmínkách. Jak speciálně upravené musí být filmařské vybavení, když kupříkladu točíte v extrémní zimě nebo naopak ve vlhkém podnebí?

Podstatné nie sú špeciálne kameramanské ochrany či doplnky, ale skúsenosti z pobytu v prírode a rozmýšľanie nad jej zákonmi. Nezáleží na tom, či putujete pralesmi Novej Guinei, alebo pešo na Severný pól. Najhoršia pre techniku je prudká zmena teplôt a z toho vyplývajúci kondenzát, ktorý sa na nej vyzráža pri vstupe z chladného prostredia do teplého stanu alebo opačne.

Zabránite tomu jednoducho. Dáte predtým kameru do mikroténového vrecka. Vlhkosť sa vyzráža nie na kamere, ale na ňom. Ešte do vrecka vložím kus toaletného papiera, aby absorboval vlhkosť. Keď je už vlhký, môžete ho použiť aj iným spôsobom. Do veľkých mrazov si robím ochranu na kameru z rukáva starých páperových búnd. Nemám inak nič špeciálne a to som nakrúcal naozaj v tých najkrutejších klimatických podmienkach.

Jaký zdroj energie používáte při delších expedicích mimo civilizaci?

Beriem väčšinou tri veľkokapacitné batérie. A šetrne nakrúcam. Používam len hľadáčik, manuálne zaostrujem, neprezerám nakrútené zábery. Solárne nabíjačky môžu prestať fungovať. Pri teplote mínus 50 sa zlomí medený napájací kábel a skončili ste. Film Neznáma Antarktída som nakrútil na dve baterky. Mal som ich stále na tele. Jedinou podmienkou bolo, aby moja telesná teplota príliš neklesla. Nakrútil som dve hodiny materiálu a vznikol z toho 40 minútový film o prvom prechode Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Je to podľa mňa najlacnejšie, najjednoduchšie a najľahšie riešenie, kde sa vám nič nepokazí.

V jednom rozhovoru jsem četla, že se Vám na expedici, z níž vznikl snímek TEPUY – Cesta do hlubin země, rozbila kamera a jen složitě jste ji dával dohromady. Kolik kilo techniky si můžete dovolit na takovou expedici vzít?

Kilo? Snažím sa byť čo najľahší. Inak tá videokamera bola úplne nová. Veľká trojčipová kamera. Padol som s ňou hlboko do kamennej trhliny a rozpolila sa vo dvoje. Videl som všetky jej plošné spoje. Hlavou mi prebehlo, že je po filme o našom veľkom objave na stolových horách. Pozbieral som súčiastky do bundy a vstane pri modlení som ju poskladal a páskou zlepil. A ona ožila. Mohol som dokončiť zaujímavý jaskyniarsky film, ktorý získal mnoho ocenení.

Nosíte si techniku sám na svých zádech nebo ji nesou nosiči, případně ji rozdělíte mezi členy expedice?

Cesty ma naučili mať techniku pod kontrolou na chrbte. Proste všetko. Aj statív. Pamätám si, ako mi jeden kamarát sľúbil pred expedíciou na Carstensz Pyramid – najvyššiu horu Novej Guinei, že mi bude nosiť statív. Keď som ho potreboval, nikdy som ho nenašiel. Buď bol kdesi vpredu alebo vzadu. Preto aj ten statív si odvtedy nosím sám…

Jet do hor nebo jet do hor a natáčet tam film, to je velký rozdíl v logistice i časové náročnosti. Jak natáčení ovlivňuje expedice, kterých se účastníte?

Naučil som sa v Športfilme, kde som začínal s filmovaním rôznych športových udalostí, že musím byť pri nakrúcaní hlavne nenápadný, ale vždy na tom správnom mieste. Vycvičíte si intuíciu, ktorá vás upozorní, že o chvíľu sa stane niečo zaujímavé. Neviete čo, ale pripravíte si za pochodu kameru. Nedá sa to vysvetliť.

Stane se občas, že už jsou kolegové podráždění a věčné filmování jim vadí?

To sa myslím ešte nestalo. Práve preto, že sa snažím, aby nevedeli, že ich nakrúcam. Vtedy je to dokument z expedície. V niektorých filmoch cítite ako je hlavný hrdina komandovaný režisérom. Divák pochopí, že to nie je reálna akcia. Preto by som moje expedície nenazval ako filmárske. Vlastne by som sa takej ani nechcel nezúčastniť, musí to byť otrava.

Treba si uvedomiť, že ste súčasť expedície a najdôležitejšie je, aby expedícia dosiahla svoj cieľ. Filmovanie sa tomu prispôsobuje a  často býva až na poslednom mieste.  Nie naopak.

V poslední době jsou při natáčení sportovních a outdoor filmů či videí hojně využívány oktokoptéry. Máte s tím zkušenosti, myslíte si, že tato technika má budoucnost?

Ja osobne by som oktokoptéru na expedíciu nebral, hoci dva – tri zábery vo svojom filme si viem predstaviť. Musia však mať opodstatnenie a tým je doplniť myšlienku filmu. Kamera na oku zachytáva môj pohľad. Čí zachytí kamera z oktokoptéry? Nejakého vtáka? Vašej duše? Bez dôvodu sa dlho na tie zábery nevydrží divák pozerať. Mne osobne napríklad veľmi vadí, keď v dokumentoch z „pustatiny“ cítim v pozadí celý filmársky štáb aj so žeriavom a jazdami. Filmový kumšt tkvie v niečom inom. Vyznávam skôr klasickú kameru, ostrý strih, bez vizuálnych efektov, bez pompéznej hudby a grafiku len s tými najjednoduchšími titulkami. Snažím sa zachovávať čistotu filmovej reči.

V posledních letech se také hodně při natáčení používají místo kamery digitální zrcadlovky se speciálně upravenými objektivy. Jakou techniku využíváte Vy a proč?

Nestačím sa diviť ako perfektne sú niektoré filmové zábery na internete nakrútené, akou technikou a akým spôsobom.  Tiež som prešiel už kadečím, aj digitálnou zrkadlovkou. Ale malú záložnú videokameru vezmem vždy. Treba si uvedomiť, že úlohou techniky je pomáhať vám a nie vy máte byť jej otrokom. Otroci nemajú kreativitu ani vízie. To môže byť prípad neúspešných 3D filmov. Teraz sa pomaly pripravujem na 4K technológiu, sám som zvedavý, či pomôže alebo uškodí.

Máte ještě nějaký osobní sen o místě či výpravě, kterou byste rád uskutečnil a nafilmoval?

Mám, a nie jeden. Ale keďže tam nechcem nikoho stretnúť, tak zatiaľ podrobnosti neprezradím.