Motorbike route Slovakia – Caspian Sea 2006

Prípravy pred cestou

Tak kam sa vyberieme o rok? Neprezrieme si Kaukaz aj z druhej strany? Tak takáto otázka zaznela hneď po minuloročnom návrate z Ruska a cieľ výpravy pre rok 2006 bol jasný. Pomaly sme začali upresňovať plán cesty a zhromažďovať potrebné informácie o krajinách, ktoré sme hodlali navštíviť.Ťažiskom sa stala južná časť Veľkého Kaukazu – Zakaukazko, do ktorého patria nezávislé štáty bývalého ZSSR: Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, ako i časť Iránu a Turecka. Za najvzdialenejší či najvýchodnejší bod výpravy sme určili brehy Kaspického mora v okolí hlavného mesta Azerbajdžanu – Baku. Tri mesiace pred plánovaným odjazdom sme podnikli prvé kroky vo vybavovaní víz, ktoré sú potrebné pre vstup do týchto krajín. Pre úsporu času sme cestu tam zvolili loďou po Čiernom mori z Ukrajiny do Gruzínska. Lodný lístok bolo potrebné rezervorvať mesiac pred vyplávaním lode. Posledný týždeň pred našim odjazdom sme obliehali dielňu Styxu, kde sme všetci ôsmi svorne prezuli pneumatiky Continental TKC 80 a na naše stroje povešali veci, bez ktorých sa na takejto ceste nedá zaobísť. Ale poďme pekne po poriadku k vývinu samotnej cesty.

Nevyhnutný tranzit

Je sobota ráno 24.7.2006 a osem dobrodruhov na šiestich V-Stromoch a dvoch GS-kách sa vydáva na 8000km dlhú cestu ku Kaspickému moru. Cestami južného Slovenska smerujeme na východ na hraničný prechod s Maďarskom. Pri Rimavskej Sobote, si oživujem spomienky pri pohľade na miesto mojej minuloročnej nehody počas návratu z Ruska. Presun cez Maďarsko zvládame vo svižnom tempe a onedlho ukrajujeme kilometre v rumunských horách, kde nocujeme. Po rannom budíčku a očiste v horskej bystrine brázdime cesty a necesty Transylvánskych Álp, pričom si vychutnávame nedeľnú pohodu spolu s ľudmi posedávajúcimi len tak na priedomiach. V odľahlých kútoch východného Rumunska vzbudzujeme údiv a ľudia s prekvapením hľadia čo sa to za svetlá rútia po hrboľatej ceste. Po spustení forsáže za výdatnej zvukovej podpory znejúcej z našich titánových koncoviek deti utekali do dvorov a tí starší s rešpektom pozerali na valiacu sa kolónu.

V Cricovských pivniciach

Potme prichádzame pred brány najchudobnejšej krajiny v Európe, kde priemerný mesačný plat nepresahuje 50 dolárov a po vybavení colných formalít nás ich strážcovia bez problémov a úplatkov vpustili dnu. Moldavsko kedysi nazývané aj Besarábiou získalo svoju nezávislosť v roku 1991. Krajina nemá skoro žiadny priemysel, preto sa jej zbedačené obyvateľstvo živí v prevažnej miere poľnohospodárstvom, z ktorého najviac sa darí pestovaniu hrozna. V neskorých nočných hodinách blúdime po neoznačených cestách a snažíme sa nájsť vhodný a nikým nerušený nocľah. Pri nočnom boji s nástrahami poľnej cesty Nešo skladá zbrane a „umiera“ v rozbahnenom zákope. Ráno sa prebúdzame ako inak nikým nerušení, na vŕšku uprostred kukuričného poľa. Po dôkladnom pretretí oči balíme kufre a smerujeme na prehliadku údajne najväčších vinných pivníc na svete. Cricova niekdajšia vinotéka Sovietskeho zväzu sa pýši svojimi stodvadsiatimi kilometrami štôlní a tunelov, v ktorých premávaju autá a ulice lemujú sudy s vínom, pričom nesú mená vín ako Chardonnay,Cabernet či Pinot. Po prehliadke tohto vinného mesta 80 metrov pod provrchom okolitej krajiny, kde teplota neklesne pod 8 a nepresiahne 12°C smerujeme na ukrajinské hranice.

Keď zostáva rozum stáť

Po nepríjemných skúsenostiach z vlaňajška sa snažíme vyhnúť hraniciam Podnesterskej republiky. Ale ako to už býva, čím viacej sa snažíš, tak nastane pravý opak a z dôvodu akútneho nedostatku smerových tabúľ sa ocitáme na akejsi vrátnici uprostred mesta. Po prieskume okolia a zvítaní sa so strážcami hraníc zisťujeme, že sme práve tam, kde sme sa nechceli dostať. Po kontrole pasov a zaplatení rôznych poplatkov, ktorých výška je úmerná cene: koľko si kto zaumieni a ako dlho ste ochotní sa jednať, sa navyše dozvedáme o akejsi STOPke. Po nevyhnutnej rekognoskácii terénu nám letnou horúčavou zbitý uniformovaný orgán, sediaci na rybárskej stoličke s úsmevom ukazuje náhodne umiestnený červený kotúč veľkosti kilovej konzervy s nápisom STOP. Všetci už dobre vedia čo bude nasledovať a „poľná aukčná sieň“ za najbližším stromom je k dispozícii. Popri trhovom sťahovaní ceny zároveň pozorujeme, kto na spornej stopke zastaví a kto nie. Po niekoľkých vzorových ukážkach nasleduje ihneď rozbor vzniknutej dopravnej situacie a z daného výkladu sa dozvedáme o nekoľkých výnimkach napr. skuter obsadený tromi osobami zastaviť nemusí, lebo je len taký bicykel.., plne obsadený automobil dospelými osobami a deťmi zastaviť tiež nemusí, lebo vezie deti…:-) Po takomto vyčerpávajúcom výklade nám nezostalo nič iné ako zaplatiť uhádanú sumu a v dobrej nálade pokračovať v ceste Podnesterskom. Táto separatistická republika pred 15 rokmi vyhlásila svoju nezávislosť, ale žiadna krajina na svete dosiaľ neuznala jej suverenitu. Leží na východnom brehu rieky Dnester, má vlastnú menu a vraj prežíva za tichej podpory Ruska. Po dvoch hodinách jazdy opať riešime problém ako sa dostať z krajiny von. Pri colnej kontrole nepomáhali žiadne pravidlá asertívnej komunikácie či cielené skypenie žlče v organizme. Až náš bojkot v podobe výstavby utečeneckého tábora na chodníku colnice, spojený s intenzívnym vytáčaním čísla ambasady, prelomil tvrdohlavosť colníkov utvrdenú vidinou lacného zisku z peňazí slovenských motocyklistov.

Na Čiernomorských brehoch

Podvečer sa dostávame ku brehom Čierneho mora, kde pod útesom, priamo na pláži budujeme tábor. Po príjemnom rannom prebudení za šumenia mora, balíme kufre a po strmom výjazde na vrchol útesu, mordujeme v prašných výmoľoch, naše do plna naložené tátoše. V dopravnej špičke blúdime Odesou a hľadáme kanceláriu lodnej spoločnosti UKRFERRY. Tam prevezmeme zarezervované lístky a ihneď mierime do prístavu v Iljičevsku, kde musíme byť v stanovenom čase pred nalodením. Cestou sa ku nám pripajaju motorkari z Jihlavy, ktorí majú na pláne výlet do Gruzínska a Turecka. Po vybavení administratívnych vecí spojených s nalodením, narážame opäť na byrokraciu colníkov. Ich zásluhou pendlujeme celé popoludnie po všetkých kútoch prístavu pričom na záver ako bonus si vyžiadajú úplatok. Po celodennom pobyte na rozhorúčenom slnku, úplne dehydrovaní, sme ako poslední prepustení na loď. V podpalubí dôkladne priväzujeme motorky voči prípadnému pohybu a 1300km plavby do gruzínskeho Poti môže začať.

Plavba

Voľný čas, ktorého sme mali ozaj nadbytok trávime chytaním bronzu na hornej palube, pričom v priebehu dňa nezabúdame ani na pravidelné dodržiavanie „pitného režimu“ v lodnom bare. Získavame nové kontakty a prepotrebné informácie, na ktoré sme pri plánovaní cesty doposiaľ nikde nenarazili, a podľa ktorých dolaďujeme náš pôvodný plán. Stretali sme veĺa príjemných ľudí, ktorí nám dávali typy, kde si čo máme prezrieť a čo nemôžme v žiadnom prípade vynechať v ich rodnej krajine. Od mnohých sme dostali pozvanie ku nim domov. Prezreli sme si lodnú strojovnu, kde sme mali možnosť nahliadnuť do celého motorového priestoru tohto obrovského monštra. Tichý doprovod delfínov nám mnohokrát spríjemňoval nedozerné výhľady na belasú morskú hľadinu. Po troch dňoch kľudnej plavby sme sa už nemohli dočkať momentu prebudenia našich miláčikov ako po dlhom zimnom spánku. S niekoľkohodinovým omeškaním z dôvodu obsadeného prístavu prichádza dlho očakávané vylodenie.

Prvé gruzínske dotyky

Gruzínsko nás privítalo silným dažďom a tak pokiaľ môžme zotrvávame v podpalubí. Skôr však ako opustíme loď a posunieme ručičky hodín o 3 hodiny dopredu, platíme 25 dolárov za použitie výjazdovej rampy. Po niekoľkých desiatkach metrov opäť prichádza rozčarovanie. Je tretia hodina ranná a treba kópie cestovných dokladov. Chlap, samozvaný špeditér, ihneď vie o čo sa jedná a ponúka sa, že vybaví všetko potrebné za nás. Neznalí tunajších pomerov súhlasíme a prichádzame o ďalších 50 dolárov. Po troch hodinách čakania prináša vybavené papiere a po ôsmych hodinách strávených v prístave prichádzame do mesta. Ošarpané domy, strechy z vlnitého plechu, blato vôbec nenapĺňajú naše predstavy o záhrade Kaukazu. Na ľuďmi zaplnenom trhovisku, zamieňame na gruzínske lari. Po príjazde sme ihneď stredobodom pozornosti, pričom sa nestačíme brániť otázkam zvedavých gruzíncov. Prekvapujú nás znalosťami o Slovensku, poznajú Bratislavu, Tatry, Spartak Trnava. Stále však spomínajú Raču a akýsi film. Až neskôr sa dozvedáme, že aj tu existuje vinárska oblasť s rovnakým menom a taktiež o priateľstve slovenských a gruzínskych vinohradníkov bol nakrútený film (1977). Smerujeme do vnútrozemia a snažíme sa dohnať časovú stratu. Schádzame z hlavnej na Khuathaisi a cesta sa zrazu mení na tankodrom. Blato, kaluže, popri ceste voľne pobehujúce prasce, vzbudzujú dojem stredoveku. Až rútiaca sa stará Volga doširoka roztrekujúca vodu v kalužiach, nás prebúdza z tejto ilúzie.

Volanie divočiny

Stúpame do hôr a zlovestné sivé mraky, visiace nad našimi hlavami, signalizujú blížiaci sa dážď. Mrholí. Oplieskaný hostinec popri ceste, sa nám stáva spoľahlivým úkrytom. Dopĺňame potrebné kalórie. Voľba padla na slané placky, naplnené tvarohom – chačapuri. Rozložíme mapu a plánujeme kadiaľ ďalej. Miestni vravia, že ďaleko neprejdeme. Ba zaznieva i otázka o potrebe zbraní. V horách je vraj veľa medveďov. Váhame či sa nevrátiť, ale hlad po dobrodružstve a veľká strata času nám vraví pokračovať. V strmých lesoch nad mestečkom Baghdady trápime seba a motorky v mazľavom blate. V hlbokých kalužiach mnohokrát zapadávame vyše stupačiek. Absolvujeme niekoľko menších pádov. Pneumatiky Continental TKC 80, si však spoľahlivo odvádzajú svoju prácu. Bez ich podpory by sme boli v týchto podmienkach stratení. Brodíme horské potoky, obchádzame veľké spadnuté balvany a cesta sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení na horský chodník. Nad hranicou lesa sa nám odkrývajú zasnežené končiare z hmly vystupujúcich hôr. Navigačný systém ukazuje nadmorskú výšku 2500 metrov. Stmieva sa. Nadišiel čas poobhliadnuť sa po nocľahu v divočine, kde medvede dávajú dobrú noc. Na protiľahlom kopci vidieť nejasné rysy salaša a traverzom po okolitých grúňoch mierime k nemu. Po celodennej jazde v daždi a v náročných podmienkach, nocujeme v kolibe vysoko v horách. Vo vnútri ohnisko, očadené trámy, kade na mlieko a niekoľko metrov holej zeme na spanie. Pastieri nás sýtia chlebom a čerstvým syrom . Popri tom nás častujú hrejivým mokom – čačou (domáca pálenka). Gruzínština je pre nás tvrdým orieškom. Avšak po niekoľkých statných pohároch čače sa dejú zázraky. Prekračujeme jazykovú barieru a posunkami nahrádzame všetko to, čomu nerozumieme. V noci niektorí z nás vybiehajú von, pričom cítia potrebu hlasno si „zarevať… “ Z toho majú zjavnú radosť štvornohí psí strážcovia, ktorí sa nemožu dočkat okamihu, kedy ktosi ďalší, prinesie prídel „čerstvej stravy“ . Ráno brázdime horské cesty v hustej hmle. V rozbahnených úsekoch zosadávame a jeden druhému pomáhame tlačiť v hustom bahne zapadnuté stroje. Obrat nastáva až v pásme lesa. Vychádzame na šotolinový povrch a z opačného smeru obchádzame závoru národného parku. Po niekoľkých kilometroch prichádzame do turistického mestečka Abastumani. Hotely s rozbitými oknami a polámaným zábradlím, opadaná omietka, to všetko napovedá o zašlej sláve horského strediska. Katastrofálnou cestou opúšťame mesto a vychádzame z doliny.

V zelenom údolí

Prechádzame malebným zeleným údolím pozdĺž rieky Mtvkari. Tá tu vytvorila divoký skalný kaňon, dlhý niekoľko desiatok kilometrov. Kľukatejúcou cestou, vytesanou do skál ponad dravú rieku, vchádzame do Vardzie. Rozsiahly komplex skalného mesta už z diaľky púta našu pozornosť. Stredoveké mesto, vyhĺbené do skalného bloku vysoko nad riekou, slúžilo ako pevnosť na obranu proti turkom. Neskôr bolo prebudované na rozsiahly kláštor, ktorý je obývaný až dodnes. Po mokrej rozbitej ceste smerujeme k arménskym hraniciam. Je podvečer, prší a v meste Achalkalaki nachádzame nocľah. Na druhý deň pokračujeme po blatistej ceste, pripomínajúcej družstevný dvor počas repnej kampane. Sem tam nám urobí radosť päťmetrovy úsek asfaltu a na okamih preraďujeme do dvojky… V polorozpadnutých dedinách vidieť stále rovnaký obraz, blato, vraky áut, kocky suchého kravského hnoja na priedomiach. Ten tu slúži ako vzácne palivo na zimu. Pri prechádzaní hlbokým bahnom máme pocit, ze tunajší ľudia aj spávajú v gumákoch… Stará búda a závora, ako z príbehu o Troch veteránoch, nám signalizujú prítomnosť štátnej hranice.

Arménske prekvapenie

Prejazd do Arménska je cestou do iného sveta. Kvalitný asfaltový povrch a krajšie domy, svedčia o evidentne vyšej životnej úrovni tejto krajiny. Arménsko má extrémne hornatý povrch, s priemernou nadmorskou výškou 1800 metrov . Popod horou Aragac smerujeme do Jerevanu. Skôr však, ako tam dorazíme, odbočujeme do „Ríma“ arméncov-Ečmiadzinu. Mesto je sídlom najvyššieho predstaviteľa Armenskej cirkvi. Medzi jeho najväčšie zaujímavosti patrí katedrála z roku 303. Nad mestom sa týči biblická hora Ararat, na ktorú sa už mnoho rokov nemôže dostať žiadny Armén. Táto posvätná hora leží na území Turecka, ktoré zo sympatie s Azerbajdžanom, rovnako ako on uzavrelo svoju susediacu hranicu. V centre Jerevanu nás zastihuje obrovská prietrž mračien. Nám nezostáva nič iné, ako sa ubytovať v novom hoteli Ritz. Príjemné prostredie, ľudové ceny a predovšetkým pekné barmanky nám dlho do noci vypĺňajú vzniknutú medzeru v programe. Ďalšou zastávkou je jazero Sevan. Je najväčším v Zakaukazsku a jedným z najväčších vysokopoložených jazier na svete(1750 metrov nad morom). Na jeho brehoch sa nachádza niekoľko starobylých chrámov, z ktorých najznámejší je Sevanský kláštor z roku 874, vybudovaný na skalnatom poloostrove. Počasie je ku nám opäť nemilosrdné. Navliekame nepremokavé kombinézy a mierime k hraniciam s Gruzínskom. Prechádzame neďaleko mesta Spitak, epicentra katastrofálneho zemetrasenia v roku 1988. Cesta sa vinie nádherným kaňonovitým údolím, na ktorého dne je položené industriálne mesto s obrovskou fabrikou- Alaverdi. Odbočujeme z hlavnej cesty a serpentínami stúpame na vrchol kaňonu, ku kláštoru Haghapat. Kláštor z 10 storočia, je zapustený nad údolím a patrí medzi lokality zapísané do kultúrneho dedičstva Unesca. Vychádzame z údolia a po niekoľkých kilometroch opäť prichádzame na gruzínske hranice.

Georgian military highway

Po vybavení colných formalít smerujeme do Tbilisy. Nocujeme v hoteli na predmestí hlavného mesta. Ráno nastupujeme na Georgian military highway. Táto stará vojenská cesta vedie naprieč kaukazským masívom do ruského Vladikavkazu. Vybudovala ju ruská cárska armáda v 18. storočí na mieste pôvodnej obchodnej cesty. Zastavujeme pri priehrade na rieke Aragvi. Jej tyrkysovo zafarbené vody, silno kontrastujú s okolitým prostredím. Na brehu, sa vyníma stredoveký hrad Ananuri s rozsiahlym kláštorom. Cesta sa hadí krásnym horským údolím, pričom kvalita jej povrchu klesá so stúpajúcou nadmorskou výškou. Šplháme do 2400 metrov vysokého horského priesmyku. Škoda, že v hustej hmle a daždi sme ukrátení o nádherné vyhliadky na čarokrásny hrebeň Veľkého Kaukazu. Po prejazde sedlom, prestáva pršať a pozvoľna zostupujeme nekonečnými serpentínami do širokej ľadovcovej doliny. Dostávame sa do mestečka Kazbegi, za ktorým je ruská hranica a 50 kilometrov vzdialený Vladikavkaz. Nad mestom sa týči cieľ mnohých horolezeckých výprav hora Kazbeg (5047m). Pre nepriazeň počasia nemáme však šťastie horu vidieť. Po kamenistej horskej ceste pripomínajúcej vyschnuté riečne koryto, stúpame do hôr. Hľadáme dvojicu kostolíkov, známu zo všetkych záberov z tejto oblasti. V prevaľujúcej sa hustej hmle blúdime v lese. Nakoniec rezignujeme a vraciame sa späť. Nocľah nachádzame opäť v Tbilisi, kam prichádzame za dažďa, v neskorých nočných hodinách. V centre dominuje rieka Mtkvari, okolo ktorej sa tiahnu kľudné uličky starého mesta. Nad ním sa vypína pevnosť a obrovská socha matky Gruzínska. Ďalším cieľom je skalný kláštor David Garedža. Zlý stav cesty nás však odrádza od jeho prehliadky, a tak sa z jej polovice vraciame späť. Prehliadka kláštorného komplexu mala byť poslednou významnou zastávkou našej cesty po Gruzínsku. Prichádzame na hraničný prechod Lagodekhi. Ten máme vopred stanovený v sprievodných papieroch. Skôr však, ako sa dostaneme k samotnej colnej kontrole, dávame „všimné “ tunajšiemu pobehajovi. Po obligátnej kontrole pasov, pri ktorej si policajt s menšími, či väčšími problémami odkreslí naše mená, sa dvíha závora.

Pokračování v nejbližších dnech…..

Jan Balogh
Erich Domček
Peter Cagala (Peťko)
Milan Benc (Melón)
Marek Sivak
Kljajic Nebojsa (Nešo)
Julius Dékai (Ďuso)
Peter Garaj (Garáž)

Suzuki V-Strom DL650
V-Strom DL650
V-Strom DL650
GS1100R
GS1150R
V-Strom DL650
V-Strom DL650
V-Strom DL650

Počet dní:25
Počet ubehnutých km:8100 km v sedle a 1100 km na lodi
Priemerná spotreba :4,5 -5 litrů
Počet prejdených krajín:10 (Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Turecko, Bulharsko)

Počet colných prechodov:14
Potrebné víza:Iran, Azerbajdzan (na ambasade), Turecko, Armensko, Moldavsko (na hranici)
Najvýchodnejší bod:Baku (Azerbajdžan)
Najjužnejší bod:Tabriz (Irán)
Najdrahší benzín:75,-Sk (Turecko)
Najlacnejší benzín:3,-Sk (Irán)
Najnižšie položené miesto:- 30 m.n.m. (Kaspiceké more)
Najvyššie položené miesto:+ 2.650 m.n.m. (Turecko)

Více informací na http://www.mototour.sk/2006/caspvideo.html . Případní zájemci mohou na stránke Video Google shlédnout vedeoukázku z 30 min DVD, ktoré je možné objednat na majo@cepereu. Cena DVD je 99,-Sk + postovne.