Môj road trip po Ománe

I keď sme odlietali s polhodinovým oneskorením, pristávame načas. Ľudia sa valia z lietadla ako do Tuzexu. Najskor však treba vystáť radu na vyplnenie tlačíva, ktoré obsahuje tie isté údaje ako už elektronicky doma vyplnené víza. Potom sa skontroluje pas a ideme sa fotiť. Potom ide príručná batožina cez röntgen, no a po vyzdvihnutí batožiny z pásu, ide ešte aj tá cez röntgenové zariadenie. Som tu. Vitaj v Ománe!

Požičovňa áut

Idem ku prepažke požičovne áut, sedi tam usmiata pani v čiernom. Vysvetľujem jej, že práve tu mám objednané a zaplatené auto. Pani naťuká údaje do počítača, s úsmevom prikývne a požaduje potrebné doklady. Po dokladnom preštudovaní plastových kariet mi oznamuje, že potrebuje kreditku, lebo táto debetná karta nepostačuje. No áno, nie je embosovaná. Súhlasne prikyvujem a už sa vidím na ceste z Ománu. Skvelý úvod a rýchly záver. Beriem batožinu, sadám si unavený obďaleč na lavičku. Úpenlivo premýšľam, či si nájsť spiatočnú letenku alebo sa spoliehať na zázrak.

Asi po troch hodinách prichádza zaujímavá myšlienka. Vyťahujem z peňaženky druhú kartu, ktorá je síce embosovaná, no je na nej 23 centov. Hm, peniaze nie sú všetko…S touto myšlienkou idem znovu ku prepážke a bojujem o zaplatené auto. Sedí tam už iná pani a tá mi opakuje to, čo som už počul, nejde to. V tom prichádza pán v košeli a zvedavo skúma situáciu. Po zhruba pol hodine pristupuje na moju „hru“. Auto je pripravené. Cesty sú väčšinou 3-4 prúdové, každú chvíľu radar, áut veľa a tak poslušne splývam s davom. Musím priznať, ze sa tu jazdí skvele, Ománci síce veľmi nepoužívajú blinkre, no napriek tomu sú ohľaduplní šoféri.

Nakupovanie

V KIA SPORTAGE 4×4 vyrážam ukrajovať prvé kilometre po hlavnom meste Ománu. Vychádzam z poschodového parkoviska na prvý kruháč a namierim si to do vopred obchodného centra, na nákup potravín. Super, v Carrefoure je aj zmenáreň, mením doláre na ománsku menu a konštatujem, že ten dolár je nejaký slabý. Za 100 dolárov mám 38 rialov. Beriem nákupný vozík a blúdim medzi regálmi. 5-kilový kartón mini banánov za 2 rialy, 5-kilový kartón mandariniek za 2 rialy a raňajky mám vybavené. Nejaké chlebové placky, čerstvá zelenina, ochutený syr v marináde a možem pokračovať v objavovaní tejto orientálnej krajiny. 

Trhovisko Mutrah Souq

Prichádzam k trhovisku, zaparkujem auto a blúdim v spleti úzkych uličiek. Zapínam GPS-ku a po pár minútach sa ocitám na ulici, tiahnúcej sa pozdĺž mora. Nafotím nejaké fotky, natočím škriekajúce čajky. ktoré sa v stovkách jedincov vrhajú na pečívo ponúkané domácim obyvateľstvom. Kráčam po nábreží a v diaľke vidím pevnosť Mutrah Fort. Na trhovisku už začína pulzovať obchodný duch. Každý ponúka takmer rovnaký tovar a všetci sa predháňajú v komunikácii.

Presúvam sa autom o kilometer ďalej a zastavujem na parkovisku pri malom Coffee shop-e. Vystúpim a idem si niečo kúpiť, zatiaľ čo ostatní prichádzajúci len zastavia, zatrúbia, pribehne obsluha, spraví objednávku, odbehne a za pár minút zase pribehne aj s kávou a nejakým jedlom. I ja som veru spokojný, najedol som sa za 2 eurá.

Jaskyne Bimmah Sinkhole

Sedím v aute a z vopred pripraveného itinerára vyberám bod záujmu. Voľba padla na Bimmah Sinkhole. GPS-ka ukáže zhruba 130 km. Fajn, ide sa! Cesta po ománskej diaľnici plynie v úplnej pohode, áut málo, maximálna povolená rýchlosť v celej krajine 120 km/hod. Prichádzam do jaskyne naplnenej morskou vodou, ktorej strop sa prepadol. Tento zaujímavý prírodný výtvor ma zamestnáva na dlhé minúty a čas prestáva existovať. Je možné si aj zaplávať, no je rozhodne lepšíe prísť sem hneď ráno alebo pred večerom.

Kempovanie na pláži

Pomaly sa presúvam k autu, zapínam dáta a hľadám vhodnú pláž. Voľba padla na plážičku vzdialenú asi 5 km od mestečka Fins. Víta ma maličká pláž učupená medzi skalami. Ani sa nečudujem, že na nej táborí rodinka a hlava rodiny stavia priamo na brehu stan. Nevadí. Vyberám si miesto kúsok od pláže, o pár metrov vyššie. S dobrým pocitom sledujem panorámu skalnatých vrchov, topiacich sa v lúčoch zapadajúceho slnka. S pokojom v srdci si uvedomujem, že každá krajina je proste nádherná a stojí za to spoznať ju osobne. Celkom po zotmení si líham do spacáku a cez moskytiéru pozorujem milióny hviezd. Žiadny svetelný smog nenarúša toto fantastické vesmírne divadlo.

Krásna príroda Ománu

Vstávam s prvým svetlom, ktoré sa skromne prediera ponad morskú hladinu. Varím si čaj a čakám na východ slnka. Ako slnko vychádza a okupuje oblohu, teplota vzduchu sa rýchlo zvyšuje. Pozerám na mapu a rozhodujem sa pre Wádi Shab, ktorá je pomerne blízko. Kupujem lístok za 1 rial, vďaka ktorému ma jeden z prievozníkov prepraví na člne o 50 metrov dalej, na protiľahlý breh. V cene je započítaný aj spiatočný prevoz. Okolité bralá sa dvíhajú do úctihodných výšok. V úzkej doline nefúka a začínam sa potiť. Priznám sa, že mi to vobec nevadí, na konci tejto cesty ma čaká totiž najväčšie prekvapenie. Obliekam si plavky a plávam zhruba 150 metrov do jaskyne plnej vody. Prichádzam ku vchodu do jaskyne.Opatrne pohybujem rukami i nohami, aby som v zdraví prekonal úzku štrbinu medzi skalami, kam sa vojde akurát hlava. Strop jaskyne je otvorený, nie je to tá klasika, čo je však dobre, lebo je tu dostatok svetla a teplého vzduchu. Poté sa rozhodujem pre odchod. Cesta pozdĺž mora smerom k mestu Sur ubehne raz-dva, potom sa stáča smerom na juh a vinie sa medzi skalami, čo prináša množstvo zaujímavých výhľadov. Posledných 30 km je najzaujímavejších, stúpam serpentínami do kopcov a opúšťam sektor nudy. Po troch hodinách zastavujem na parkovisku pri Wádi Bani Khalid. Po 500 metroch som pri vode a idem sa pozrieť k jaskyni Moqul. Cestou z Wádi Bani Khalid obdivujem obrovské množstvo paliem, tie dávajú krajine živší ráz.

Nejširší nabídku průvodců a map Ománu (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

Kempovanie v púšti

Moje podvedomie sa rozhodlo, že dnešnú noc prespím v púšti. V púšti sa nachádza pomerne dosť kempov, kde vás radi privítajú. Treba sa len rozhodnúť, kam. Zapínam dáta a hľadám vopred naplánovaný kemp. Ideme! Tak toto má byť ono? Končím niekde na konci neznámej dedinky. Zastavím a dumám, kde sa stala chyba…Sedím v aute a premýšľam. V Ománe sa dopravné značky vyskytujú len minimálne a i napriek tejto skutočnosti mám silný pocit, že sa tu jazdí bez nehod. Dedina je plná betónových retardérov a tak si vlastne nikto nemusí robiť starosti s dodržiavaním maximálnej povolenej rýchlosti. Zastavujem na moj konkrétny cieľ už mám konečne v mobile správne nastavený a vyrážam hľadať miesto na spanie. Stmieva sa a je mi jasné, že stavať stan budem s čelovkou na hlave. Po dnešných 250-tich kilometroch vchádzam do púšte a v tme vyberám vhodnú „parcelu“, na ktorej si postavím stan. Zapínam svetlá na aute a za chvíľu je nocľah pripravený.

Cesta do hôr

Dnes sa budím o čosi skor, nakoľko v pústi sú noci chladnejšie. Vychádzam zo stanu, všade okolo sa prechádzaju ťavy a hneď sa aj s jednou zoznamujem. Ťava pomaly ku mne pristupuje, širokými nozdrami nasáva pach svojho nového kamaráta a ja ju hladím po čele. Chvíľu pozerám na mapu Ománu v telefóne a rozhodujem sa. Čaká ma atraktívny cieľ. Ide sa do hor a to poriadne vysoko. Jebel Shams. Cestou mi budíky v aute signalizujú, že dochádza benzín, zastavujem na pumpe a obsluhe hlásim „Full“. Na oplátku mi obsluha hlási konečnú sumu 11 rialov (za 54 litrov). A to som ani nevystúpil z auta.

Dnes to bude zaberačka hlavne pre KIU, tá ma totiž vyvezie do nadmorskej výšky 2000 metrov. Pokiaľ je na ceste asfalt, ide všetko pomerne rýchlo. Zrazu asfalt končí a treba zvýšiť opatrnosť. Záverečných 12 km je fakt obrovským zážitkom. Určite odporúčam navštíviť toto magické miesto. Je to fascinujúci pohľad do nekonečnej hĺbky kaňonu. Ani sa mi nechce odtiaľto odísť. Je tu pár trekov, ktoré stoja za námahu. Pomaly klesám cestou-necestou do nižších nadmorských výšok a pozorujem zapadajúce slnko.

História a jaskyne Ománu

Je tu nové ráno a v pláne návšteva ruín mestečka Birkat Al Mouz. Začínam prehliadku v Birkate, teda chcel by som, len akosi neviem nájsť spomínané ruiny. Blúdim úzkymi uličkami, ale bezvýsledne. Strácam sa v ruinách historického mesta. Odchytí ma obyvateľ Bangladéša a ujíma sa odhodlane sprievodcovskej úlohy. S úsmevom prijímam a nechávam sa lenivo vtiahnuť do histórie.

Presúvam sa do mestečka Izki, kde by sa mala nachádzať pevnosť Harat Al Yemen. S odhodlaním profesionála tvorím kompozície, ktoré sa mi jednoducho páčia. Spokojný opúšťam túto fotogenickú pamiatku. Daľšie bod záujmu je jaskyňa Al Holta. Cesta sa vinie pomedzi skalisté hory a človek má pocit, že je na Marse. Hodinová cesta ubieha pozvoľným tempom a času na obdivovanie krajiny je viac, než dosť. Prichádzam na parkovisko a teším sa, že uvidím podzemné priestory. Pri pokladni si kupujem lístok. Tu veru na cene nešetrili. Suma 17 eur v prepočte, hovorí za všetko. To len stupňuje moju zvedavosť. Táto „diera“ určite za to stojí…Treba prejsť ešte asi 200 metrov k samotnému vchodu a nastáva čas omrknúť si všetky tajomstvá, ukryté pred denným svetlom. Po pol hodine vychádzam z podzemia a spracovávam zážitky. Akurát si uvedomujem, že táto jaskyňa nestála za návštevu. 

Cesta na juh Ománu

Zmena plánu a presun na úplný juh krajiny. V tomto prípade to znamená prekonať vzdialenosť takmer 1000 km. Čaká ma nočný non-stop presun. V Ománe je väčšina diaľnic trojprúdová, osvetlená a takmer prázdna. Množstvo radarov a maximálna povolená rýchlosť pomerne jednoducho určuje dobu trvania tohto nočného dobrodružstva. Na ceste som úplne sám. Ostalo už len nebo posiate hviezdami. Navigácia oznamuje, že do Salalahu ostáva 100 km. Blížim sa k civilizácii. Prechádzam policajnou kontrolou. Vyzerá to akoby som prekračoval hranice, no nikto ma nezastavuje. Príjazd do Salalahu je zvláštne dramatický. Na ceste chýbajú kusy asfaltu, cesta je deravá ako ementál a ako bonus, prudké klesanie. Som už blízko mora a tešim sa na ranné plávanie. Vzhľadom na moju nadmorskú výšku ma čaká adrenalínový zážitok. Nemýlil som sa. Potrebujem klesnúť o 700 metrov nižšie. Opatrne zahajujem zostup do údolia. Serpentíny prechádzajú do pozvoľne klesajúcej rovinatej plochy a vo vzduchu cítiť vlhkosť. Pozerám sa vľavo na nádhernú piesočnú pláž, lemovanú nekonečnou morskou hladinou s nemým úžasom. Toto je Ona. Ničím nesklamala.

Fazayah beach

Plnými dúškami nasávam romantickú atmosféru začínajúceho rána a chcem vedieť, čím vlastne zakončím toto predstavenie. Zrazu cesta náhle končí. Vystupujem z auta a idem sa pozrieť hore na skalnatý výbežok. Stojím a pripadám si ako v rozprávke. Dole podomnou sa rozprestiera dlhá piesočná pláž, cez ktorú sa lenivo prevaľujú prebudené vlny a ja veselo skáčem pomedzi balvany a mierim priamo k nej. Vytiahnem plážovú osušku a idem si znovu zaplávať. Nikto tu nie je. Ležím na chrbte, hrejivé vlnky ma v pravidelných rytmoch hojdajú a umocňujú tak svoju nekonečnú energiu jedného zo živlov. Sedím pod neveľkou skalou a mlčky pozorujem ničím nerušenú dokonalosť prírody. Blíži sa večer a jediným správnym rozhodnutím je postaviť stan. Pozbieram zvyšky vyplaveného dreva a pripravujem si večerný táborák. Slnko zapadá, oblohu zaliala tma, no zároveň s ňou sa začína svetelná morská show. Vlna za vlnou sa prevaľuje a po celej dĺžke pobrežia vytvára svietiaci tunel. S prichádzajúcim spánkom prichádzajú aj veľké vlny…a s vlnami noc plná prekvapení. (O zaplavenej pláži, zaplavenom stane, bleskovom presune do auta a záchrane vecí sa mi písať nechcelo…)

Nedobytný vrak lode

Pomalým tempom opúšťam raj na Zemi. Prvým dnešným cieľom je vrak lode neďaleko Efthylquot beach. Nájsť správnu odbočku k tejto atrakcii je však takmer nemožné. Všetky navigácie nainštalované v mobile zlyhávajú (dnes už viem, prečo sa tak stalo). Cesta k vraku neexistuje. Trmácam sa po kopcoch a hoci v diaľke vidím to správne miesto.

Vraciam sa niekoľko kilometrov späť a volím nový bod programu. Mughsail beach. Pláž je naozaj dlhá, na jej konci sa cesta končí a hneď pri parkovisku stojí zaujímavo vyzerajúca skala a o kúsok ďalej prieduchy v skalnatom pobreží, cez ktoré strieka do výšky morská voda v čase prílivu. Divadlo sa nekoná, je odliv. Vyrážam na sever popri pobreží. 

Ďaľšou zastávkou sú majestátne baobaby. Sú krásne. Mlčky naťahujú svoje ramená k nebu a priemer ich kmeňa je neskutočný. Vychutnávam ich obrovskú energiu a viem, že vlastne nič neviem. Ani sa mi nechce pokračovať ďalej. Okolie začína byť menej osídlené, pribúdajú skalnaté útvary všelijakých tvarov, ubúda áut. Cesta sa kľukatí, rýchlosť klesá. Z ľavej strany vysoké skaly, z pravej more.Z ničoho nič sa predo mnou objaví stanovište s vojakmi. Musím zastaviť, stiahnem okienko a podávam pas usmiatemu oficiérovi. Prvá jeho otázka je, odkiaľ som a druhá, kam idem. Vracia mi pas a pokračujem v jazde. Vchádzam do mesta Shuwaimiyah.

Pieskové duny všade naokolo

Okolie nie je zaujímavé, obklopuje ma väčšinou piesok a rovina. Prichádzam k záveru, že pokiaľ vašou prioritou nie je jazda po piesku a potenie sa v piesočných dunách, odporúčam vyhnúť sa tejto časti krajiny. Jediným bodom záujmu sa stáva ostrov Al Masira. Ostrov je od pevniny vzdialený asi 20 km. Je na ňom množstvo pláži a málo ľudí. 

Predo mnou stovky km. Začínam sa vzdaľovať od pobrežia a krajina sa mení na civilizovanejšiu. Zisťujem, že by som tu ostal ešte aspoň týždeň. Ten kľud, slnko, more, hory, piesok, skaly neuveriteľných tvarov, komunikatívni ľudia ochotní poradiť i pomocť. Ale v masmédiach tvrdia, akí sú Arabi nebezpeční…Opak je pravdou!

Hlavné mesto – Muskat

Vchádzam do hlavného mesta, v ktorom sa jazdí úplne skvele a hoci je rozlohou obrovské, tu veru „ soudruzi z NDR“ chyby nerobili. Je záverečný deň mojho road-tripu po Ománe.

Plán mám v podstate jasný. Hneď ráno chcem navštíviť sultánov palác, ktorý je pre cudzincov otvorený len od osmej do jedenástej. Sultánov palác sa nachádza len 5 km od hotela. Ostáva nájsť vchod. Na prvý pohľad sa to zdá jednoduché, takže idem hneď tým najbližším, no miestny koordinátor a strážca pokladov v jednom, ma usmerňuje. Tak si veselo vykračujem a obchádzam okolo paláca pár stoviek metrov, k platnému vchodu. Krátka kontrola správne zvoleného odevu a som v areáli tohto honosného sídla, už nežijúceho panovníka Ománskej ríše. Quabusov palác ma milo prekvapil a s hlavou plnou dojmov sa vraciam na hotel.

Odchádzam sa túlať Muskatom. Moja cesta vedie na trhovisko Mutrah Souq, ktoré som navštívil hneď prvý deň pobytu. Chcem nakúpiť nejaké suveníry a pár pohľadníc pre jednu pani, ktorá zo zdravotných dovodov nemože absolvovať takéto dobrodružstvo. Týmto ju srdečne pozdravujem a dávam na vedomie, že som na ňu nezabudol. Toto staré mesto má svoju jedinečnú atmosféru a rád sa sem vraciam.

Pomaly sa lúčim s Arabským polostrovom, myšlienkami som už takmer v lietadle, no ostáva mi pozrieť veľkolepú budovu Royal Opera House. Je krásne osvetlená, ba koná sa tu práve nejaký koncert v priľahlej záhrade. Idem sa povoziť nočným Muskatom na jednu skvelú vyhliadku nad mestom. Po 30-tich kilometroch stojím v cieli a kochám sa nádherným výhľadom. S nostalgiou sa presúvam k letisku. Vyberám všetky veci z kufra auta, odovzdávam KIU zamestnancovi požičovne a vzďaľujem sa pomalým krokom k letiskovej hale…

Súhrn: najazdil som 3504 km, za volantom som strávil skoro 53 hodín, za benzín som zaplatil 68 rialov.

Ďakujem všetkým za prečítanie a želám príjemný pobyt v Ománe.