Slovo Zabaleen označuje ľudí, ktorí sa zaoberajú zbieraním odpadkov. V každej štvrti sa denne nájdu otrhaní mladí chlapci, ktorí vysypávajú obsah popolníc na voz za svojho oslíka a odvážajú to nevedno kam.
Príprava na cestu
Bola to v podstate náhoda, že sa Renata o odpadkovom meste dozvedela. Podnikla so skupinou študentov z Americkej univerzity v Káhire výlet na Muqattam – jediný skutočný vrch v Káhire – za účelom návštevy kostola Samaan el Kharaz ktorý je vytesaný do skaly. Prístupová cesta k nemu ale vedie cez miesto, ktoré vyrazí dych aj skúsenému cestovateľovi – odpadkové mesto, ktoré zasvätení poznajú ako Derr. Mesto existuje od vlády prezidenta Násira a povodne slúžilo výhradne ako skládka. Dnes tu žije na 60 000 ľudí, prevažne kresťanov – koptov, ktorí sa snažia recyklovať asi tretinu z 10 000 ton odpadkov, ktoré Káhira denne vyprodukuje.
Cesta na Muqattam
Boli sme úplne odhodlaní, aj keď sme tušili, že to nebude až tak jednoduché. Renata si totiž cestu nepamätala. A správne predpokladala, že nás tam dobrovoľne nikto nezavezie. Najímame si preto Haithama, ktorý tvrdí, že Muqattam pozná.
Muqattam je hora, alebo skôr kopec s nadmorskou výškou asi 150 metrov v južnej časti Káhiry, neďaleko miesta kde stojí káhirská Citadela. Muqattam je vápencový a vápenec sa tu ťažil už v období Starej ríše (približne 2600 – 2200 pr.n.l.). Vápencové lomy sa využívali počas celého faraónskeho obdobia a takisto v období po príchode islámu.
Haitham nás teda vezie na Muqattam. Po odbočení z dialnice automaticky smeruje doprava a za niekoľko minút sme na samom vrchu. Vidíme Káhiru ako na dlani. Prechádzame cez štvrť, kde bývajú majetní káhirčania. Odpadky nikde nevidíme. Pýtame sa ľudí okolo, Zabaleen, odpadky, nikto ani netuší, alebo, ak áno, tak nechce prezradiť.
Za chvíľu prichádzajú tí, ktorí o tom vedia najviac – samotní Zabaleen. Síce neochotne, ale ukazujú nám cestu. Musíme sa vrátiť dolu na úpätie vrchu a zabáčame tentokrát doľava. Ešte predtým, než vidíme akékoľvek príbytky, vieme, že sme tentokrát správne. Vďaka zápachu.
Kresťanská komunita
Vydávame sa cez odpadky na úplný vrchol, kde sa týči kostol Samman el Kharaz. Je vytesaný do skaly, pochádza z roku 1986 a miest na sedenie je až 20 000. Miesto, kde na chvíľu zabudnete na ruch veľkomesta, ale tiež na neznestitelný zápach odpadkov. Vychádzame pred kostol, po pravej strane je parkovisko pre autobusy ktoré sem dovážajú pútnikov z Káhiry a celého Egypta na omše. Aj keď je kostol v podstate novostavbou, traduje sa, že sa tu stal zázrak – práve Sv. Samaan, ktorému je kostol zasvätený, presunul horu Muqattam na prianie kalifa Al-Muizza na toto miesto.
Výhľad
Výhľad z tejto strany Muqattamu stojí za to. Pred vami sa rozprestiera mesto odpadkov. Tehlové budovy, jedna na druhej, väčšina z nich obývana Zabaleen. Neometené, presne tak, ako na ostatných miestach v Káhire. Avšak nikde inde nenájdete toľko odpadkov ako práve tu. Sú všade – na strechách v pytľoch i voľne pohodené, medzi jednotlivými budovami, dokonca na medziposchodiach. Medzi niektorými budovami sú prasačie chlievy a v nich prasatá – ojedinelá vec v moslimskom Egypte. Prasatá sa tu zrejme živia odpadkami ktoré sa sem privážajú, ale možná nielen prasatá, aj ľudia. Fotíme, pohľad na to je odpudivý. Ale ešte stále to nie je tak zlé, ako keď zafúkne vietor, a donesie sa k nám zápach rozkladajúcich sa odpadkov.
Nejširší nabídku průvodců a map Egypta (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz
Derr
Schádzame dolu z Muqattamu, bočíme rôzne do uličiek. V aute je veľmi teplo, klimatizáciu nemáme. Otvorenie okna je však skoro smrteľné. Je marec, nevieme si predstaviť, že by sme sem zamierili v auguste. Sme atrakciou – Derr nie je miesto, kam by turisti mierili v takých vlnách ako na pyramídy. Dokonca ani policajtov tu nevidíme, pritom všade inde je ich ako kobyliek.
Cesty sú samozrejme neasfaltované, chodníky tu neexistujú. Budovy sú jedna na druhej, takže cesty sú tak akurát široké pre jedno vozidlo. Ľudia sa hrabú v odpadkoch ktoré boli práve privezené. V niektorých budovách sú odpadky v každej miestnosti, to je pravdepodobne továreň na ich spracovanie. Inak tu ale život plynie úplne rovnako, ako kdekoľvek v Káhire – obchody, kaviarne, nemocnica, kostol, školy.
Otvárame okno na fotenie – domáci tým nie sú veľmi nadšení. Nenachádzame veľa takých, ktorí by sa usmievali, ani medzi deťmi. Na druhej strane ale musíme pripustiť, že nie sú tak otravní ako ľudia v meste, nežobrú, nečakajú bakšiš. Pôsobia hrdo, pyšne na to kto sú a čím sa živia.
Väčšina obyvateľov sú kresťania – kopti. Je to vidieť na každom kroku – obrazy panny Marie, svätých, kríže. Kresťania v Egypte nie sú žiadni chudáci – vlastnia obchody, lekárne, veľa rodín má príbuzných za hranicami. Ale ani títo ľudia nie sú nemajetní a na okraji spoločnosti, ako sa to na prvý pohľad zdá. Žiť v odpadkovom meste znamená určitú prestíž, recyklácia a výroba rôznych produktov z odpadkov je dobrý bussiness, aj keď je to trochu nepredstaviteľné. Je tu továrnička na výrobu recyklovaného papiera, skla, plastov, zo zbytkov oblečenia sa tkajú koberce, atď. Niektoré výrobky sa vyvážajú do zahraničia.
Nie každý môže žiť a pracovať na tomto mieste. Je k tomu potrebná štátna licencia. Tie úplne prvé sa začali vydávať nemajetným roľníkom prichodiacim do Káhiry pred asi 50 rokmi z Horného Egypta. Dnes tu žije a pracuje druhá a tretia generácia, ktorá sa v odpadkoch narodila. Deti pokračujú v šklapajách svojich rodičov, ale nemajú to ľahké – vláda sa najskôr snažila zakázať oslov ako spôsob dopravy odpadkov do Derru, a v roku 2003 zase zamedzila vydávanie licencií pre Zabaleen – vraj nezbierajú všetok odpad, vyberajú si len to najlepšie, a preto najala taliansku firmu, ktorá to podľa nej zvládne efektívnejšie.
Obavy Zaballen sú preto na mieste. Práve v Derr je najnižšia nezamestnanosť zo všetkých regiónov krajiny – práce je dosť aj pre ženy a dospievajúce deti. A to, čo je niektorými označené za primitívny a neefektívny spôsob recyklácie odpadkov, je druhými považované za spôsob inovatívny a vysoko efektívny – až 80 percent odpadkov sa znovu mení na produkty.
Marcela vystupuje z auta a fotí deti, ktoré sú na ceste zo školy domov. Zrazu ulicou prechádza prasa, ktoré si zase fotí náš šofér Haitham s tým, že to vidí prvýkrát v živote a chce ho ukázať doma maminke. Marcela nastupuje a Haitham sa snaží dostať na hlavnú cestu a spať do civilizácie. My tiež. Máme viac než 200 fotiek a šatstvo nasiaknuté neznesiteľným zápachom. Pri východe z Derr stretávame nové a nové vozy prinášajúce odpadky a tým i život do tejto časti Káhiry.
