Karol Voltemár má už cestu okolo sveta na bicykli za sebou

Odvážny Slovák si plní svoj sen o ceste okolo sveta na neobvyklom dopravnom prostriedku, na bicykli. Na ceste už viac ako 26 mesiacov a za ten čas navštívil 4 svetové kontinenty. Jednu cestu okolo sveta má už za sebou. Priemer Zeme po rovníku je 40 075 km, a Karol má na konte už viac ako 43 tisíc km.

Prohlédněte si další fotografie k článku…

Za dva roky už prešiel hodný kus cesty. Na potulkách je už viac ako dva roky, potom čo v Kanade plašil medvede a brodil sa zasneženými kopcami Kanadských hôr, prešiel do krajiny neobmedzených možností, USA. Húževnatá slovenská nátura sa v ňom nezaprie. Jeho cesta začala na starom kontinente – v Európe, no hneď, ako prekročil hranice Ázie, išlo do tuhého. Turecko, Irán, Uzbekistan, India. To je len torzo z toho, čo všetko videl a zažil na vlastné oči.

Svojou cestou dokazuje každému skeptikovi, že šťastie nie je výsledný stav, ale životný status. Šťastie je žiť si svoj sen, nebáť sa vykročiť mimo svoju komfortnú zónu a každodenne prekonávať samého seba. V zime, daždi, vetre, spaľujúcich horúčavách, na púšti, v prérii, v pralese, jeho domov je všade. Byť na ceste okolo sveta, znamená stať sa na istý čas bezdomovcom.

Prvý rok World Bike Travel

Putovanie Iránom prinieslo Karolovi a jeho „parťákovi“ Helmutovi, s ktorým išiel kus cesty, i krušné chvíle. Najmä po zrážke s traktorom, po ktorej sa Karol dostal v Iráne do nemocnice, na políciu a na súd. Po nehode nevedel chodiť, no bicyklovať dokázal, a tak sa rozhodol, že niekoľkoročnú prípravu na cestu a celý projekt nezahodí za hlavu a znova zabojuje.

„Na nohu som nemohol vôbec stúpiť. Do nemocnice ma do odviezla stará sanitka. Rozmýšľal som, čo ďalej. Helmut vyzeral, že je v ešte väčšom šoku než ja. Keď videl, ako to na mňa letí, myslel si, že je už po mne. Nakoniec sa rozhodnutie pokračovať s jednou nohou na bicykli až do Taškentu časom javí ako najlepšie, aj keď to nebolo ľahké. Miesto Persepolisu a iných historických miest to bol boj s miestnou byrokraciou.“ Píše Karol o svojich pocitoch v knihe z prvého roka cesty.

Bezpečné krajiny a turistické miesta ho nelákajú. Karol na svojej ceste rád zabočí mimo hlavnej trasy, kde vidí naozajstný život ľudí a ich problémy. Po Indii a Srí Lanke zavítal na Nový Zéland a do Austrálie. Musel si so sebou nosiť zásoby vody, ktoré mal na chrbte. Nehostinná a vyprahnutá krajina „Červenej Zeme“ je plná nebezpečných zvierat, a teplota bola neznesiteľná. Jeho heslo bolo „Vždy môže byť aj horšie.“

Milé stretnutie, pri ktorom má človek srdce v krku, zažil s jedovatým hadom či škorpiónom. No napriek všetkým prekážkam sa mu podarilo prejsť celým Austrálskym kontinentom bez ujmy. Najviac sa sťažoval na samotu, ktorú zažil na dlhých a vyľudnených austrálskych prériách.

Druhý rok na ceste okolo sveta na bicykli

„Žijem si svoj sen na ceste, je to síce na hrane, ale robím to, čo ma baví.“ Karol odštartoval svoj druhý rok cesty v krajine pod najvyššími horami sveta. Volanie divokej Ázie ho priviedlo do Nepálu, tam bicykloval na miestach, kde turistu vidieť veľmi zriedkavo. Stretnutie s domácimi a noc v hotelovej izbe s drevenou posteľou na slame, patria k jeho najväčším zážitkom.

Nepál je podľa neho krajina jedinečná svojou prírodou, ale chudoba a zaostalosť ľudí sa prejavuje v každodennom živote. Výpadky elektriny, pouličný biznismeni a kolabujúca doprava na žiadnych cestách mu nepridali na radosti z návštevy Nepálu. Bicykloval v 40 stupňových horúčavách a sklamaný bol aj z rodiska Budhu – mestečka Lumbini, ktoré bolo obsypané odpadkami. Na Nepál napriek tomu spomína pozitívne, pretože tu stretol milých ľudí, ktorí mu pomohli.

Cesta okolo sveta ďalej pokračovala v Číne, kde sa so svojou priateľkou vydali zo severu na juh, z hlavného mesta Peking až do mesta Chengdu na juhovýchode krajiny. „V Číne je blonďák s modrými očami rarita, každý si vás chce odfotiť. Najväčší problém je dohovoriť sa, anglicky nevie takmer nikto, hovorí.“

V krajine draka

Čína je podľa neho rozmanitá krajina, plná kontrastov. V každej provincii sa človek musí zorientovať, pretože je to všade iné. Problém mu robila i polícia, ktorá ho niekoľkokrát jednoducho otočila na mieste, pretože sa tam pravdepodobne nachádzalo niečo, čo by nebolo vhodné pre oči cudzinca. To mu jeho cestu veľmi skomplikovalo a predĺžilo. Znova sa potvrdilo, že byrokracia a ľudia sú väčším nepriateľom ako príroda sama, či naše fyzické limity.

V krajine draka sa Karol zdržal viac ako tri mesiace, no cestu musel kvôli vízam prerušiť. Spolu s priateľkou si odskočili znova do susedného Nepálu, kde nachvíľu zložili bicykle a zdolali spolu základný tábor Annapurny. Na streche sveta – Himalájach – sa im podarilo zachytiť i jednu z najvyšších hôr vo svojej plnej kráse.

Po krátkej prestávke znova zabral do pedálov, znova sám, znova v Číne. Zastavil sa v Kunmingu, kde ho neohľaduplný motorkár sotil, a tak si Karol nešťastne zranil koleno. „Nevedel som sa dostať z miesta, tak som len ležal na zemi a čakal, nikto vám nerozumie, nikto vám nepomôže. Najviac som sa bál trombózy, s ktorou mám problémy.“Američan Michael, s ktorým sa skontaktoval cez sociálne siete mu pomohol a Karol sa dal do poriadku.

Čara juhovýchodnej Ázie

S boľavým kolenom sa vydal smerom do Vietnamu. Komunistický Vietnam Karola privítal dažďom a vysokými kopcami na severe krajiny, vďaka čomu si ho dostatočne neužil. Bojoval tiež o jedlo, pretože v malých dedinkách roztrúsených po krajine len málokedy človek natrafí na kvalitné a nutrične hodnotné jedlo, ktoré cyklista na ceste potrebuje ako soľ. Jedol väčšinou polievky a zeleninu. Odolal pečeným potkanom, i živým červom. Táto krajina sa mu páčila, no mrzelo ho že si ju nemohol kvôli počasiu užiť viac.

Jeho priateľka sa k nemu pridala aj v Thajsku. Spolu prešli na bicykloch východným pobrežím Thajska. Vianoce strávili na polostrove Pukhet. Skočili si aj do Kambodže kde si pozreli najväčší chrámový komplex, známy a mystický Angkor Wat.

Ďalej pokračoval znova sám. Malajzia je podľa neho veľmi dobrá destinácia na bicyklovanie. Nie je tam veľa turistov a moslimovia v tejto krajine sú veľmi milí a pohostinní. Karol sa v juhovýchodnej Ázii cítil veľmi dobre a najlepšie spomína na Indonézsky ostrov Sumatra. Tá ho očarila dažďovými pralesmi a nádhernou prírodou. Zažil tam aj tradičnú svadbu, kde budil pozornosť. Opačný pocit mal na Jáve, kde sa bál o svoj život. Preľudnenie a nebezpečná doprava spolu s neznesiteľným smogom ho prinútili sadnúť na vlak.

ľudské mravenisko

„Nemohol som ďalej, to bolo na hranici so samovraždou, pri tej premávke som mal stále smrť pred očami.“ Karol navštívil i Singapur, ktorý bol príliš drahý na jeho rozpočet, a preto sadol na bicykel hneď po pristátí lietadla o druhej ráno. „Musel som vyjsť za mesto čo najskôr, inak by som mal problém v dopravnej špičke. Doprava je tam veľmi hustá a mesto je príliš drahé na rozjímanie.“

Po dlhom a namáhavom putovaní v oblasti okolo rovníka zložil všetky svoje veci v Kuala Lumpur a spolu s priateľkou odleteli na „dovolenku“ na Bali a ostrov Lombok. Bola to jeho rozlúčka s Áziou, kde strávil spolu viac ako rok svojho života. Prvého mája oslavoval začiatok tretieho roka v Kanade.

„Už som sa celkom tešil na hory, príjemnejšie počasie a ľudí do Severnej Ameriky. V Ázii človek stále bojuje so všadeprítomným smogom, a ľudia častokrát nevedia anglicky.“

Životná cesta

Mnoho ľudí sa ho pýta ako zvláda financovať takúto dlhú cestu. Na svoju cestu sa finančne, fyzicky i psychicky pripravoval niekoľko rokov. Tento projekt je životnou cestou a investuje doň všetky svoje prostriedky. Za projektom sa skrýva tvrdá práca a chuť bojovať za to čomu verí.

Svojou cestou chce inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli urobiť niečo, čo sa prieči spoločenským konvenciám. Chce inšpirovať aj k cestovaniu alternatívnym spôsobom a pozdvihnúť cyklistiku ako bežný spôsob prepravy napríklad v Dánsku či Holandsku.

„Veľká vzdialenosť prejdená na mojich cestách, podmienky, extrémy počasia a teplôt môžu ukázať, že krátka cesta do obchodu alebo do práce v luxusných podmienkach je ľahko zvládnuteľná. Akurát, ľudia sú častokrát leniví a neochotní vykročiť za mieru svojho komfortu.“

Tretí rok na cestách, a čo ďalej?

Karol momentálne brázdi cesty Spojených štátov. Spí v stane alebo u cudzích ľudí z komunity cyklistov či v hosteloch. V Kanade si pri kempovaní musel jedlo zavesiť špagátom na strom, v prípade ak by prišli medvede. V tretom roku nasadil vražedné tempo naprieč Amerikou a plánuje dôjsť do Argentíny. Na svojom konte má už neuveriteľných 43 000 km a toto číslo stále stúpa.

Prešiel 37 krajín počas 26 mesiacov. Nastúpal 280 tisíc výškových metrov a počas cesty zničil 9 kolies, 14 reťazí a prakticky celú výbavu. Celý svoj život si nesie v 6 taškách.