Jihoarménský klášter Tatev vás přivítá pohoštěním

Smer Tatev

Na konci Jerevanu padlo moje rozhodnutie. Ak si stopneme auto, ktoré by náhodou chcelo zobrať len dvoch stopárov z troch, do auta posadím svojich dvoch kamarátov a ja ostanem sama. Znalá terénu a podmienok som si to mohla dovoliť, lebo som vedela, že ako sama žena v Arménsku, stopnúť auto je ten najmenší problém. Smer cesty bol juh krajiny a jeho kláštor Tatev. Prvé stopy boly veľmi rýchle a spoločné pre všetkých troch. V polovici cesty však došiel ten okamžik, že šofér chcel zobrať maximálne dvoch stopujúcich. Hm, asi nečakal, že keď som mala vystrčený palec ja a ja som s ním komunikovala, tak nepočítal s tým, že mu do auta posadím dvoch chlapov.

Na moje počudovanie som sama stopovala pomerne dlho (15 min), čo sa mi za X stopov v Arménsku dovtedy ešte nestalo. Zobral ma mladý lekárnik, ktorý ma odviezol síce len 30 km, ale aj to mi pomohlo. Cestou mi ukázal jeden nový kostol, ktorý sa odlišoval od starých tým, že v ňom visely obrazy a bol svetlý (inak arménske kostoly majú zväčša holé steny a sú temné). Ďalší stop bol už v pohode. Stará Lada to istila. Ani sedadlá vzadu nemala a sedela som na svojom batohu. Presne na križovatke, kde som potrebovala vystúpiť prechádzali čriedy oviec a v tom dave medzi pastiermi som uvidela svojich kamošov. Mali zábavu zo stretnutia s miestnymi pastiermi a mne začalo zvierať žalúdok, lebo som vedela čo nás čaká ďalej.

Ďalších 25 km po ceste, ktorá je slabo frekventovaná. A keďže bola už pokročilá hodina, nedávala som veľké šance tomu, že by sme sa do Tatevu dostali za svetla. Ani nie za 5 minút sme videli van, ktorý sa rútil na našu prašnú cestu. Bol plný a v zadnom okne som si stihla všimnúť rakúskeho kamaráta Floriana. Rýchlo som začala mávať – snáď ma uvidí a zastaví auto. Zastavilo. Ale preto, že ma spoznal šofér auta Portugalčan Jose, ktorého som si ja nevšimla. Boli to dvaja mladíci, ktorí ako dobrovoľníci pracovali pre neziskovú organizáciu v Jerevane. Keďže nikto z ich šéfov a kolegov v Tateve ešte nebol, tak zobrali svoje rodiny a šli na výlet.

Do kláštora sme dorazili pomerne neskoro. Pôvodne sme mali ísť ešte na trek do opusteného kláštora, ktorý je hodinu od tatevského. Nechcelo sa nám, lebo sa začínalo pomaly stmievať a celý deň sme cestovali. Preto sme šli za mníchmi sa opýtať, či je možné v areáli kláštora prespať. Na naše prekvapenie sa mníchovi rozjasnila tvár a hneď nám ukázal jednu komnatu, kde bude najlepšie. Kým sme zašli pre tretieho člena našej malej skupinky, v komnate sme mali nádherný perský koberec, pretože dlažba bola studená a špinavá. Za chvíľu nám priniesli „dvere“. Plachtu na zakrytie klemby, lebo ráno je tam dosť chladno. Niet sa čo čudovať, veď Tatev sa nachádza v 1600m.n.m.

Hodovanie s mníchmi

Prevažná väčšina kláštorov sú v Arménsku neobývané. Tatev bol postavený v rokoch 895 – 905. Terajší mnísi v Tateve sú prví, ktorí tam prišli po 80-tich rokoch. Vybrali si ho sami, keď sa rozhodovali, kde začnú svoju kariéru. Večer nás pozvali na večeru – jeden z mníchov mal v tých dňoch narodeniny, takže mali jedla viac ako dosť. Ukazovali nám na fotkách koľko má kláštor chodieb a tajných miestností, pretože kláštor patrí k najrozsiahlejším v krajine. V blízkom okolí  sa v horách nachádza 80 metrový vodopád a na fotkách vyzeral úžasne. 

Ráno sa s nami rozlúčili raňajkami a odvozom na turistickú cestu. Začína pod dedinou Tatev. Za dedinou pri ceste pre autá je pitný prameň. Odtiaľ asi 500 m po kľukatej ceste je odbočka vpravo do lesa. Ďalej je cesta viacmenej jasná. Ale aj tak sa dá trochu poblúdiť. V jedinom turistickom sprievodcovi, ktorý  je v Arménsku vydaný bola pri tomto treku  rukou napísaná táto poznámka: „ak pôjdete z horného kláštora do dolného, tak po približne 15 minutách chôdze od cesty pre autá narazíte na vidličku. Ak prídete ku krásnemu vyhliadkovému bodu pri ktorom je chačkar (kríž vysekaný z kameňa), vedzte, že ste na zlej ceste“. Celkom dobrá rada. Pretože od toho vyhliadkového bodu síce išla cesta ďalej, ale ktovie kde.

Nejširší nabídku průvodců a map Arménie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz

Proti prúdu od opusteného kláštora ku kaňonu

Asi len hodinu trvá cesta k opustenému dolnému kláštoru z 11. storočia. O tomto kláštore sa veľa nevie. Je to ideálne miesto na prespanie, pokiaľ sa nebojíte hadov. Kláštor leží nad brehom rieky Vorotan. Ťažko popísať cestu, ako sa dostať na druhý breh rieky pod kláštorom, pretože si ju musí nájsť každý sám. Po prejdení a nastúpaní niekoľkých výškových metrov vyjdete z turistickej cesty pri Čertovom moste na cestu, ktorá vedie do Tatevu. Je to prírodný monument v najhlbšej časti kaňonu Vorotan 30m široký a 50 – 60m dlhý. Tento prírodný úkaz sa tvoril storočia od teplej vody a sedimentov vápnikových solí. Krása sa pozerať na roklinu zhora. No ešte väčšie poklady sa nachádzajú dole v rokline. Vedie tam nenápadná cesta po skalách a nezaistený rebrík. Pod kaňonom sa nachádzajú tri malé dómy s vlažnou termálnou vodou. Každá z miestností je iná a má svoje čaro. Tretia – posledná sa podobá na turecké Pamukalle. Malé travertínové jazierka, v ktorých sa môžete „vyčvachtať“. O tomto mieste nevedia ani miestni ľudia. Iba poniektorí. V našom rozjímaní na obrovských balvanoch v strede rieky v rokline, nás vyrušili miestni asi 25 roční Arméni. Hoci zliezanie do rokliny si vyžaduje na jednej časti aj trochu lezecké schopnosti, nevieme ako doniesli malú basu s pivom a sklenené fľaše. To, že si ich nechali chladiť vo vode by sme pochopili. Akurát sme nechápali, že napriek tomu, že nás videli chodiť bosých, tak rozhadzovali na zem odpadky. Rýchlo sme sa odpratali, aby sme neodchádzali s nepríjemnými zážitkami, lebo som presvedčená, že prázdne fľaše od piva určite hore neťahali.

Cesta do civilizácie

Opäť nás čakala 15 km cesta na hlavný ťah do Jerevanu. Pri Čertovom moste sa nám prihovorili akísi Arméni, už trochu v dobrej nálade z miestneho vína. Diskutovali s nami a navrhovali odvoz v ich osobnom aute (oni boli štyria a my traja) za pomerne vysoké prepravné. Keď sme nesúhlasili, tak sa rozhodli, že nás teda zoberú zadarmo. No, odviezli nás asi 5 km do najbližšej dediny a začali nám tvrdiť, že nemajú benzín ani peniaze naň. Aby sme im zaplatili benzín. Boli veľkí špekulanti, tak sme sa vybrali ďalej radšej peši. Veď len niečo pôjde…. A išlo. Prišli Poliaci, ktorých sme stretli pred niekoľkými hodinami pri moste. Napratali sme sa už aj tak plného jeepu a odviezli nás na hlavný ťah. Tam sme sa rozlúčili, lebo naša cesta pokračovala smer juh a hora Khustup v regióne Kapan.