Cestopisy ze Sýrie: Damašek

Počas prvej návštevy som utrpela kultúrny šok! Doslova! Obrovské pulzujúce mesto vo dne, v noci, paradoxy chudoby a bohatstva, prekrásne historické pamiatky striedajú ultramoderné hotely či nákupné centrá. Navyše po arabsky som nevedela ani ceknúť. Ešte dobre, že Sýrčania väčšinou hovoria anglicky či rusky. Zážitkov som mala hneď neúrekom, ale aj rozpoltené myšlienky. Nedokázala som si odpovedať, či by som dokázala žiť v krajine, ktoré má najstaršie hlavné mesto sveta. Ani či by som si zvykla na arabský čas a nočný život. Ale Sýria ma „dostala“, najmä ľuďmi. Sú to srdeční, štedrí a úprimní ľudia. Je to úžasná krajina plná kontrastov a protikladov, miestami hornatá, inde plná zelene, olivových hájov a pistáciových stromov. Krajina, kde na vás z každej strany dýcha svetová história a pýši sa prekrásnymi pamiatkami ako Umajjmovská mešita v Damašku, starobylé mesto Palmýra alebo Qal´aa v Allepe, o ktorých bude ešte zmienka. Krajina, v ktorej sa nachádza dedinka Ma´alula, kde sa doteraz hovorí jazykom proroka Ježiša (mier a pokoj s ním – na svete sú iba tri takéto miesta). V dobrom a vrelom susedstve si tu nažívajú ľudia viacerých vierovyznaní. Kde viac ako 200 stavieb je zapísaných do zoznamu UNESCO a Damašek je považovaný za najstaršie hlavné mesto sveta. Oblasť pohody a pohostinnosti, neopísateľnej atmosféry pre cudzinca a prelínajúcich sa hlasov muezínov zvolávajúcich k modlitbám či obchodníkov, ktorí hlasite ponúkajú svoj tovar spolu so šálkou čaju. Krajina dlhých piesočnatých pláží, zachovalých historických pamiatok a veľmi príjemných ľudí. Krajina chudobných i bohatých, kde bežne vidieť konský záprah i najdrahšie a najnovšie modely áut. Skromné príbytky s vlastnoručne vyrobenou cestou striedajú domy so štandardom a neprehliadnuteľné zostávajú obrovské vily rôznych tvarov a jagotavých farieb. Nájdete tu všetko, na čo si len spomeniete…

DAMASCUS, DAMASK, DAMAŠEK, ŠAM

Žiadne iné ľudské sídlo na svete nie je ako Damašek, mesto pod vrchom Kassjun, obklopené zelenými záhradami oázy, ktoré je pokladané za najväčšiu a najúrodnejšiu záhradu Arábie. Už o samotnom vzniku jeho mena existuje niekoľko teórií. Jedna z nich hovori, ze Dimeshk znamená po aramejsky šumenie vody, iná teória zase odvodzuje jeho názov od slova Dam-Shak – „Krvavá jama, diera“. Na vrchu Kassjun sa totiž odohrala prvá bratovražda v ľudských dejinách, lebo vraj práve tu zabil Kain – prvorodený syn Adama a Evy – zo závisti svojho mladšieho brata Ábela a jeho telo skrýval 40 dní v jednej z jeho jaskýň. Damašek je jedným z najstarších nepretržite obývaných miest na Zemi. Legenda hovorí, že v dňoch potopy sa jedine Damašek, ako kvitnúci ostrov, vznášal na búrlivých vlnách vôd a takisto aj v deň posledného súdu bude ako jediný ušetrený…

Podľa ďalšej legendy na vrchu Kassjun uvidel svetlo sveta vizionár Abrahám, posledný odpočinok tu našiel Mojžiš a v jeho kotline sa ukrývali Jozef s Máriou a Ježišom, na úteku pred Herodesom.  Damašek vo svojich krvavých dejinách zažil mnohých cudzích vládcov, medzi nimi Asýrčanov, Babylončanov, Egypťanov, Chetitov, Peržanov, dobyl ho Alexander Veľký, obsadili ho Rimania a neskôr sa dostal pod vplyv Byzantskej ríše.

V roku 635 ho obkľúčili beduíni z horúcej púšte Arabského polostrova, bojujúci pod zelenou zástavou islámu, vedení dvomi ctižiadostivými vojvodcami – Chalidom Ibn al Walidom a Abu Obeidom. Prvý z nich rozmiestnil svojích jazdcov pod múrmi mesta na východnej strane a druhý na západnej. Obyvatelia za jeho hradbami mali bohaté zásoby a nebáli sa ani dlhého obliehania. Veď Arabi nielenže nemali žiadne skúsenosti v dobýjaní miest, ale im aj chýbali potrebné zbrane a materiál. A navyše, dobyvateľov predchádzala dobrá povesť. Hovorilo sa o nich, že sú spravodliví, tolerantní k iným národom a náboženstvám, sami prísne dodržiavajú svoje zákony a predovšetkým vyberajú nízke dane. Byzantínci však boli neobľúbení, lebo utláčali mešťanov vysokými daňami, a tak sa s pribúdajúcim časom, nálada v meste sa prikláňala na stranu moslimov.

Po šiestich mesiacoch mali beduíni dosť vyčkávania – medzičasom sa naučili robiť rebríky – a tak Chalid Ibn al Walid, ktorý túžil sám zožať slávu za dobytie mesta, vydal svojím vojakom rozkaz na útok. Obrancovia nemali veľku vôľu bojovať a dobyvateľom sa preto čoskoro podarilo preklenúť mestské múry. Na západnej strane mesta veliteľ Abu Obeida ešte stále váhal s útokom, až sami obrancovia donútili  byzantského veliteľa aj s biskupom, aby sa vzdali a otvorili brány. Abu Obeid tak vstúpil do mesta bez boja a bez ťažkostí sa so svojimi bojovníkmi dostal až do jeho stredu, do Katedrály svätého Jána Krstiteľa. V tom istom čase – z východnej strany – dorazil do chrámu aj Chalid Ibn al Walid, čím vznikla neobyčajná situácia. Keďže východná časť mesta bola dobytá bojom, podľa vtedajšieho vojnového práva táto smela byť vyrabovaná, západná časť musela byť ušetrená. Pretože sa ale obaja velitelia stretli v strede katedrály, dohodli sa, že jej východná časť bude slúžiť moslimom ako mešita a západnú časť smú naďalej používať kresťania. Zabíjať a znásilňovať bolo prísne zakázané. Táto dohoda je dodnes vzorom islamskej tolerancie.

Stavba mešity, ktorá sa po ňom volá Umajjovská (je jedným zo zázrakov sveta), pretože patril k Umajjovskému klanu, trvala 10 rokov. Mešita má pôdorys 157 x 100m a v jej strede sa nachádza 36 metrov vysoká kupola, pod ktorou sa môže naraz modliť až sedem tisíc ľudí. Hoci v priebehu svojej existencie 5-krát vyhorela, vždy ju znova vybudovali a jej nádherné farebné mozaiky, zobrazujúce fantastické krajinky, stromy, rastliny a rôzne budovy – predstava raja, zreštaurovali do pôvodnej podoby. Dodnes sa v nej nachádza bohato zdobená kaplnka so schránkou skrývajúcou hlavu svätého Jána Krstiteľa, ktorého po arabsky volajú Jahja ibn Zakarija. Spolu s Ježišom patria k prorokom, ktorí prišli pred Mohamadom zvestovať na Zem vôľu Božiu. Moslimovia veria, že v deň Posledného súdu príde Ježiš z neba na Zem práve po jednom z minaretov Umajjovskej mešity.

Stala sa jednou z najdôležitejších, najslávnejších a najkrajších pútnických miest sveta. Je zaujímavá i tým, že sa sem na modlitby schádzajú tak kresťania, ako aj moslimovia. Archeológovia našli v jej priestoroch stopy osídlenia staré vyše šesť tisíc rokov. Pôvodne tu totiž stál aramejský chrám (pred viac ako 5 000 rokmi), ktorý bol postavený na počesť boha Hadáda. Neskôr tento chrám vystriedal rímsky palác, ktorý bol zasvätený Jupiterovi. Po ňom sa vystavala na jeho mieste kresťanská Bazilika sv. Jána Krstiteľa. V polovici 7. storočia (rok 636) sa moslimovia s kresťanmi dohodli, že sa tu budú modliť spoločne. I napriek tomu, že neskôr sa kresťanský kostol premiestnil inde a na jeho pôvodnom mieste vyrástla súčasná mešita, hrob Jána Krstiteľa v mešite zostal do dnešných dní. Vedľa mešity sa nachádzajú tri minarety: Nevestin, Ježišov, Muhammadov.

Na severozápadnej strane historickej časti mesta možno vidieť zachovalú citadelu, ďalej sa tu nachádza mauzóleum a nadživotná socha Salah al-Dina (slávny moslimský vojvodca). Dnešná stavba citadely z 13. storočia stojí na mieste bývalej rímskej pevnosti. Z rovnakej doby vidieť v meste aj dnes hradby a viacero vstupných brán, spolu ich je sedem.

Damašek by nebol Damaškom bez svojích trhov – sukov. Ten najväčší, vedúci priamo k srdcu starého mesta, sa volá al-Hamidijja podľa otomanského sultána Hamida ll. Ako kráčate po kameňoch, ktoré pamätajú svetovú históriu, nadobudnete pocit akoby ste sa ocitli v rozprávke. Každá ulička ponúka svoj konkrétny artikel. To znamená, ak zabočíte do uličky s korením – kam len oko dovidí sa mihajú farby korenín a ich vôňa vás omámi. Podobné to bude i v uličke s najrôznejšími druhmi kávy a čajov.  Radi by ste typický darček pre svojich najbližších z Damašku? Nič jednoduchšie, stačí pohľadať uličku so suvenírmi charakteristickými pre SAM (zaužívaná skratka miestnych pre Damašek). Môžete vyberať: spoločenské hry (ručne vyrobené z dreva), ja som si všímala najmä tovar ženskému srdcu blízky: bytový textil farieb a vzorov od výmyslu sveta, šperky a šperkovnice rôznych veľkosti i tvarov, nástenné hodiny, obrazy – drevené vykladené z mušlí a perlete. Mňa uchvátili najmä tie kaligrafické. Všetky tieto predmety vyrobili skúsené ruky remeselníkov s technikou, ktorú ovládajú storočia (príznačná drevená mozaika s osobitnými tvarmi a farbami). Nenájdete dva rovnaké…

A kto má ešte stále silu v nohách, nech sa vydá napravo uličkou, kde sa vo výkladoch ligoce zlato. Nie, nenájdete zlatý poklad. Ale ulica vás dovedie priamo k palácu al-Azem. Patrí k ďalším skvostom reprezentujúcim damašskú architektúru. Bol postavený v rokoch 1749-1752 ako rezidencia pre damašského guvernéra Paši al-Azema. Začiatkom 20. storočia, keď doslúžil svojmu účelu, v ňom zriadili inštitút archeológie a islamského umenia. Hoci v roku 1925 bol značne poškodený, dnešný návštevník ho môže obdivovať v plnej kráse, vďaka úplnému obnoveniu do pôvodného stavu. V súčasnosti sa tu nachádza Národné múzeum umenia a sýrskych ľudových tradícií. Tráve na tomto mieste sa môžete vnoriť ešte viac do dejín. Verná kópia pradávnej minulosti, kde okrem iného, je vystavené islamské umenie, medzi ktorým sa predovšetkým vynímajú prekrásne ručne písané Korány všetkých veľkostí. Osobitne rozmiestnené miestnosti – domčeky, detailne zachytávajú životy starých Arabov voľakedy. Škola (Azemova škola, budova postavená v roku 1770 reprezentuje osmanskú mestskú architektúru. Dnes je v jej priestoroch luxusná predajňa suvenírov), kaviareň, kúpele, spálňa, obývačka, kúpeľňa – hammam. Priestory sú zariadené starožitnými kusmi nábytku, celkový ráz dotvárajú voskové figuríny odeté v dobových šatách. V presklených vitrínach sú umiestnené predmety z vykopávok v Mari, Doura Europos a z Palmyry. Zážitok! A my sme si uprostred týchto dejín dopriali výborný obed.

Tesne vedľa Národného múzea sa nachádza Takiya as-Suleimaniyya, mešita postavená v roku 1560 podľa plánu významného osmanského architekta Sinana. Jedná sa o objekt, ktorý v sebe spojuje mešitu a ubytovacími priestormi. Zaujímavosťou tohto objektu, že tu dochádza k prelínaniu sýrskych – čierno-biele obloženie pri vchode a tureckých prvkov – vysoká centrálna budova a štíhle minarety. V súčasnosti sa v jednej časti nachádza Múzeum armády, v ktorom je umiestnená zbierka vojenských predmetov od doby bronzovej až po súčasnosť.

Toto sú miesta, ktoré by žiadny návštevník mesta nemal vynechať. Určite je ešte veľmi veľa k videniu, ale spomenuté dominanty sú súčasťou histórie, ktorá tu na vás dýcha z každej strany. A som si istá, že ani dlhý mesiac by skutočnému cestovateľovi nepostačil, aby stihol spoznať a navštíviť každú časť mesta.

Nejširší nabídku průvodců a map Sýrie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

ADŽNABÍJE.SK

Vždy je pre mňa vzrušujúce pozorovať miestnych a sledovať ich správanie. Nesmierne sa mi páči, že voľný čas rodiny trávia spoločne, s deťmi, často krát aj so starými rodičmi alebo inými členmi rozvetvenej rodiny. Utužujú si takto vzťahy a zároveň prekonávajú generačné bariéry. Samozrejme, počas rokov som bola svedkom aj hádok či škriepok, ale domnievam sa, že to patrí k životu. Sýrčania sú veselí vrúcni ľudia, aktívni, zároveň impulzívni a otvorení, spontánni. Človek má tendenciu porovnávať a ani ja som sa tomu nevyhla. Teda dá sa povedať, že rozdiely som začala intenzívne vnímať po viacerých otázkach typu, čo a aké je to u nás na Slovensku, alebo celkovo v Európe a následne sme to porovnávali s tunajšími pomermi, zvykmi. Je fajn zistenie, koľko toho máme spoločného a takisto ako sa v mnohom odlišujeme, dokonca v niektorých oblastiach sa rozchádzame v názoroch, či máme rozdielne pohľady na veci. Avšak zároveň musím konštatovať, že nikdy, nikdy to nedosiahlo bod sváru alebo nespôsobilo akékoľvek nezhody. Naopak, všetci rešpektovali môj pôvod a je prirodzené, že sme vyrástli v odlišnom prostredí a spoločnosti. Lichotí mi, ak ktosi za mnou príde a zaujíma sa o môj názor na konkrétne situácie, resp. chce vedieť moje stanovisko, lebo nie som Arabka, ale Európanka (adžnabíje). Okrem pohostinnosti je pre Arabov príznační ich temperament a emócie. Vzťahy sú popretkávané tradíciami a často sa stáva, že ten alebo tá koná tak preto, lebo je to zvyk… Sprvu, počas prvých návštev som sa ostýchala, čo je asi tiež prirodzená vlastnosť väčšiny z nás. Avšak domáci boli milí, láskaví, pozývali ma na návštevy, k nám neustále chodili hostia, dovolili mi nahliadnuť do ich súkromia a chodu domácností. Dnes, po rokoch, s mnohými mám skvelé priateľské vzťahy. Tešíme sa na každé nové leto, poznám pomery v rámci rodiny, vidím deti ako rastú, aké majú záľuby, čím sa túžia stať…

MATBACH

Sýrska kuchyňa je jedinečná. Vraj je najlepšia spomedzi arabskej. A ja to môžem iba potvrdiť. Typickým pokrmom je lahmi siníje: mleté hovädzie s petržlenom a cesnakom či samak, ryba upravená podľa vašej chuti. Vždy čerstvá zelenina a ovocie zabezpečujú vitamíny. K najväčšej špecialite patria kub´be mehši, kub´be saníje (na rošte), kub´be bil laban, maglúbe (ryža, mäso, baklažán), mluchíje, magdús batližán (kvasené baklažány plnené orechmi, cesnakom a paprikou zaliate olivovým olejom), zo šalátov:  tabbúleh a fetúš. Ochutnali ste už ťavie mäso? Že nie? Ja áno, a môžem ho odporučiť. Je chutné, podobné jahňacine a je z neho výborný kebab alebo fašírky na rošte. Národné jedlo kub´be, teda najmä jej príprava, je cvičením trpezlivosti a výdrže. Mäso a burgol niekoľkokrát pomelie, dôležité je aby vznikla jemná masa, z ktorej následne zhotovíme „malé čiapočky“. Čiapočky naplníme plnkou, ktorá pozostáva z cibuľky, mletého mäsa a zo sekaných vlašských orechov. Avšak výsledok stojí za to, hotové kub´be je ozajstnou delikatesou a pôžitkom pre chuťové bunky.