Blízkovýchodne dobrodružstvo V. – Crac des Chevaliers

Vysoký muž s dlhou bradou oblečený v bielom hábite stojí uprostred rozkvitnutej záhrady, rozhadzujem rukami a do toho spieva a spieva až do Homsu. Je poznať že sa blížime k mestu. Šedá farba okolia pozvoľna prechádza do zelene z umelého zavlažovania. Zastavujeme na jednej zo zastávok v meste. Pár ľudí vystupuje, no my nemáme ani tušenia či je toto tiež naša zastávka. Zrazu k nám pribieha šofér auta, ktoré na nás čaká aby nás odviezol na Crac. Mal to ľahké nás nájsť, pretože okrem nás bol autobus plný Arabov. Batohy hádžeme dozadu do auta, my sa traja natlačíme dopredu a už nám nič nebráni vyraziť.

Pri predieraní sa hustou dopravou sledujem život mesta. Všade kam sa pozriem sú len samé domy, ošarpané budovy a vytŕčajúce minarety. Na prvý pohľad ma Homs rozhodne neupútal. Šesťdesiat kilometrov ku Cracu ubieha celkom rýchlo. Zrazu sa na vrchu kopca zjavuje malá kamenná silueta. To je on! Pýcha križiackej architektúry stojaca bez pohnutia už niekoľko storočí. K hradu vedie strmá cesta nahor cez malú ospalú dedinku. Väčšina z jej obyvateľov posedáva vonku v tieni svojich domov, popíjajú kávu či čaj, kecajú a oddychujú.

Nejširší nabídku průvodců a map Sýrie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

Deti sa bez prestávky naháňajú pomedzi domy a po cestách a vôbec im neprekážajú autá či autobusy. Ešte pred vstupom odbíjame prvú ponuku miestneho sprievodcu. Vstupné je ako na iné pamiatky – 10 SYP (s ISIC) a 150 SYP (dospelý). Predavač lístkov sa ma za necelú minútu už tretí krát pýta či som z Ruska a ja mu už tretí krát vysvetľujem, že „Slovakia“ nieje Rusko.

Ocitáme sa v útrobách slávneho hradu Crac des Chevaliers. V minulosti odolal aj takým menám ako je Nur ad-Din alebo Salahdín, aby napokon dňa 8.apríla 1271 padol do rúk sultána Baibara. Na výber je viacero ciest a chodieb, tak sa púšťame do jeho objavovania. Tmavými uličkami bez kúsku svetla prichádzame k hradnej priekope plnej zelenej vody. Naokolo sú mohutné kamenné múry a vysoká veža. Vnútrajškom opevnenia sa popod veže dostávame na malé nádvorie. Sú tu zbytky kostola s gotickým chorálom. Je už síce vidno, že už toho prežil viac než dosť, ale pohľad na neho je zaujímavý. Hneď naproti je miestnosť, ktorá slúžila ako modlitebňa. Strmé schody vedú na vyššie položené nádvorie odkiaľ je nádherný výhľad po okolí. Priamo pod nami leží malá dedinka. Nikde žiadna púšť ako v Palmýre, ale zvlnené kopce tiahnúce sa po celom horizonte. Na druhej strane sa rozprestierajú široké pláne len pár kilometrov vzdialeného Libanonu. Ani nie 50km juhozápadne stále zúri vojenský konflikt medzi libanonskou armádou a ozbrojenými skupinami Fatah al-Islam pri mestečku Nahr el-Bared. Na druhej strane je vojna v Iraku a my sme tu v bezpečnom strede.

Na nádvorí kupujem v malej reštaurácii niečo na pitie. Dnes sme ešte nič nepili, lebo ho nebolo kde kúpiť. Túlame sa bludiskom uličiek. Domáci v nich majú rozložený provizórny trh s remeselníckymi výrobkami – sklenené nádoby, hudobné nástroje, železné predmety a rôzne šaty či šatky. Pomaly sa blížime k východu. Na fotkách vyzerá hrad neuveriteľne obrovský, ale tu mi to tak nepríde. Za hodinku a pol si ho človek v pokoji obehne. Vonku sa zastavujeme pri aute naloženom sušeným ovocím, orechmi a čerstvými pistáciami. Čerstvé pistácie som ešte nikdy nemal. Neváhame a berieme si za plný sáčok. Sadáme do tieňa a lúskame. Majú jemnú šupu a po jej odstránení ostane v ruke pistácia ako ju poznáme z domu. Táto však chutí ako mladý orech. Prichádza náš šofér a odchádzame ďalej, do mesta Hama…ale o tej už nabudúce.