Blízkovýchodne dobrodružstvo II. – Petra (deň prvý)

Vonku je ešte šero no s našim príchodom na miesto sa celkom slušne rozvidnilo. Samozrejme o šiestej sme tu úplne sami tak aspoň do prvého otvoreného obchodu zbieham kúpiť na cestu vodu. Cesta do mestečka Wadi Musa, ktoré je vlastne bránou do Petry bude trvať okolo troch hodín. Spoza okna sledujem obrovský Ammán zahalený v rannom opare. Trvá necelú pol hodinu kým sa dostaneme von z mestského bludiska. Ako ubiehajú kilometre, tak ubieha monotónna krajina púštnej farby. Všade naokolo je samá rovina, len kde tu sa objaví malá dedinka s bielym minaretom. Ráz krajiny sa začína meniť čo znamená len jediné – Petra je už na dosah ruky. Otvárajú sa výhľady na zaujímavú krajinu s nezameniteľnými skalami. Práve za nimi je klenot kvôli ktorému sem jazdia ľudia zo všetkých kútov tejto planéty.

Pred desiatou sme konečne v Petre, resp. vo Wadi Musa. Hneď z malého parkoviska som zahliadol hotel „Petra Moon Hotel“. Názov mi je známy tak sa ideme do neho pozrieť. Cena 25 JOD na noc je síce väčšia ako som pôvodne čakal, ale aj tak nakoniec berieme 2 noci. Izba vyzerá super a máme ešte aj raňajky. Zhodili sme batohy a ideme do Petry. Ako perfektne to znie povedať si „teraz idem do Petry“.

Vstup je od nás len pár minút. Kupujeme dvojdňové lístky za 26 JOD / osoba (1 deň – 21 JOD, 2 dni – 26 JOD, 3 dni – 31 JOD). Vstupné je teda poriadna pálka, ale človek si nevyberie. Za hlavnou bránou sa každú chvíľu ponúka niekto s koňom alebo vozom, že nás odvezie bližšie. Cesta k symbolu Petry – pokladnici trvá od vstupu skoro pol hodinu. To je dôvod prečo zvezenie niektorí ľudia neodmietajú. My však áno. Celá cesta je totiž lemovaná krásnou prírodnou scenériou. Skaly zvetrané do rôznych tvarov neporaziteľnou silou prírody sa striedajú s prvými hrobkami vytvorenými naopak človekom.

Veľké kamenné bloky „Djinn“ až nápadne pripomínajú obrovitánske sarkofágy. Sú prvou pamiatkou na ceste k pokladnici a pôvodne slúžili ako hrobky. Skoro presne oproti stojí „hrobka Obeliskov“ a triclinium Bab as-Siq. Vo vnútri Petry je niekoľko o mnoho krajších, ale táto je úplne prvá ku ktorej sa človek dostane a preto si získava veľký obdiv. O pár krokov začína cestička medzi skalami známa ako As-Siq. Práve na jej konci sa rozprestiera zabudnuté kamenné mesto. Z oboch strán človeka obkolesujú vysoké skalnaté bralá (miestami mi to pripomína marocký kaňon Todra).

Po vydláždenej ceste sa ozýva dupot koní. Zvuk kopýt sa hlasito premieľa pomedzi skaly až mám pocit, že už už je za mojim chrbtom. Obzerám sa, ale nič. Až o pár sekúnd vybiehajú kone spoza skaly. Na chrbtoch nesú ľudí, ktorým sa nechcelo šliapať. Ani nevedia o čo prichádzajú. Mne sa viac páči keď si to prejdem po vlastných. Na koni sa vezie pekné arabské dievča. Naše oči sa stretávajú a vymieňame si úsmevy. Petra sa mi naozaj začína páčiť. Okolité skaly sú miestami až neuveriteľne sfarbené. Takéto farby by nenamiešal ani ten najlepší maliar. Toto dokáže len príroda, ktorá to robí vynikajúco.

Cestička sa dramaticky zužuje a skaly sú stále bližšie a bližšie. Viem čo ma čaká na konci a veľmi sa na ten pohľad teším. Aký však musel byť pocit objaviteľa Burckhardta, ktorý sem meral cestu a na jej konci uvidel nádhernú pokladnicu? Muselo to byť niečo neopísateľné. Medzi skalami sa konečne objavuje úzky pásik tejto obdivuhodnej stavby. Pokladnica Al-Khazneh hrdo stojí vypínajúc sa do výšky vytesaná do charakteristickej červenej skaly. Nedá sa na také niečo nedívať. Orientálnu scenériu dotvárajú oddychujúce ťavy pred vchodom do pokladnice. Samozrejme ako najznámejšia pamiatka celej Petry (niektorí si dokonca myslia, že len spomínaná pokladnica je Petra) je tu veľa turistov, ale priznám sa, čakal som že to bude o mnoho horšie. Nazerám dovnútra a vidím opäť tie čarovne sfarbené skaly, do ktorých je interiér vytesaný.

Na poriadok tu dozerajú dvaja sympatickí strážnici. Majú oblečené hnedé galábije previazané červeným opaskom za ktorým sa vyníma malá dýka a na hlave typickú jordánsku červeno-bielu šatku. Za pokladnicou vedie hlavná cesta k množstvu hrobiek. Rozhodli sme sa, že tieto hrobky si necháme na zajtra a dnes vylezieme a prelezieme kopec Jebel al-Madhbah na vrchole ktorého stojí posvätné miesto, kde prebiehali rôzne obetiny. Čo ma hore ťahá ešte viac je panoramatický výhľad skoro na celé stratené mesto.

Stretávame starého beduína žijúceho dodnes v ruinách Petry. Ukazuje nám cestu hore a kamennú tvár na vzdialenej skale. Hore vedú stovky nahrubo vytesaných schodov pozvoľna prechádzajúcich do skalnatej cesty. Cesta na vrchol dá slušne zabrať. Nielen to neustále stúpanie, ale aj 35°C a fakt, že je takmer pravé poludnie. Pri oddychu, schovaní v tieni skál z nás tečie prúdom. Nič to, za ten výhľad to stojí. Pomaly každých 10 metrov sa vynára stále krajší a krajší pohľad na skaly, hrobky a celú krajinu. Konečne sme hore. Pri malom posedení predávajú beduíni svoje ručne zhotovené suvenýri. Spoza skál vyčnieva špicatý vrcholok obelisku. Nieje sám čo prezrádza názov tohto miesta známe ako „miesto dvoch obeliskov“. Priamo na najvyššom mieste ležia rôzne obetné nádrže vytesané do skaly. V Nabatejských dobách tu stál aj oltár, sochy božstiev a prebiehali tu rôzne rituály od tekutej obetiny, cez obetovanie zvierat pričom sa uvažuje, že mohlo ísť aj o ľudské obete pre božstvo al-Uzza ako tomu bolo na iných miestach ríše. Zatiaľ sú o tom ale len domnienky. Po oboch stranách sa objavujú vysoké skalnaté kopce Jebel Haroun, Jebel Barra a Jebel al-Khubtha. Aj keď sú ďaleko stále sú v nich vidno malé vytesané hrobky. Celú „ulicu fasád“ plnú prepychových hrobiek máme ako na dlani.

Nejširší nabídku průvodců a map Jordánska (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

Je tu krásne. Okrem nás je tu len mladý nemecký pár. Cesta nadol zrazu začína miznúť v skalách. Je na čase improvizovať. Aj Nemci sa túlajú a hľadajú, tak to skúšame spoločne. Cestu je vidno v diaľke, ale to by sa trebalo dosť vracať naspäť a my sme sa už rozhodli, že tento kopec zlezieme priamo dolu aj keď tu cesta nieje. Našli sme malú dieru medzi skalami do ktorej sa ledva napcháme. Áno! To bude naša cesta. Zisťujeme, že už sa vrátiť ani nedá a treba ísť dolu. Zliezam skaly, prechádzame menšie i väčšie rokliny, skáčem z malých aj veľkých kameňov a čo je hlavne poriadne si to užívam. Výhľady sú nezabudnuteľné.

Ocitáme sa priamo nad divadlom. Pohľad dolu nieje nič pre tých čo sa boja výšok. Divadlo sa javí len ako malinké divadielko. Provizórna cesta sa opäť stráca tak musíme zliezť väčšiu trojmetrovú skalu. Strašne sa mi takéto „prebíjanie“ a lozenie po skalách Petry páči. Nikde naokolo nieje žiadny turista a všetko má príchuť objavovania. Po úspešnom zlezení sa napájame na hlavnú ulicu, Urnová, Palácová, Hodvábna aj Korintská hrobka sa vypínajú vytesané v skalách nad nami. Nie nadarmo sa mestu pripisuje prívlastok „červené“. Všetky skaly, stavby a aj prach po ktorom kráčame sú sfarbené širokou paletou odtieňov červenej. Za divadlom je malé posedenie slúžiace ako predajňa beduínskych suvenírov, ale dá sa tu kúpiť aj ľadovo vychladená voda. Liter a pol tejto životodarnej tekutiny vo mne mizne tak rýchlo ako sa len dá. Na malých stoličkách v tieni posedávame skoro pol hodinu. Dnešné lozenie po skalách dalo celkom zabrať. Rovnakou cestou ako sme sem prišli sa musíme vrátiť domov. To znamená prejsť okolo pokladnice, celým 1,5km dlhým Siqom a nakoniec ešte ďalší kilometer až k východu. Posledná časť je najhoršia, pretože sa ide celá priamo po slnku bez možnosti úkrytu. Neúprosné slnečné lúče sa do nás opierajú všetkou svojou silou. Do Petry sa znovu zajtra vrátime. Ostalo nám ešte veľa neobjavených miest…