Blízkovýchodne dobrodružstvo I. – Ammán

Spolu s nami sa do Ammánu vezie jordánska rodinka s tromi malými deťmi. Vyrážame. Vzadu je trochu tesno a to má pritom žena vpredu na kolenách dve najmenšie deti. Za Damaškom sledujem spoza okna jednotvárnu sýrsku krajinu. Na hraniciach nám to ako cudzincom netrvá tak dlho ako som čakal. Je to najmä vďaka tomu, že majú okienka pre domácich a cudzincov. V praxi to znamená, že pri okienku pre cudzincov sme boli dvaja. Domáci sa tiež ešte delia na obyvateľov Sýrie, Jordánska a ostatných Arabov. Miestnosť je plná a všetci sa ovievajú imigračnými formulármi pripravenými na vrátenie. Na jordánskej strane kupujeme víza (10 JOD/osoba). Ešte razítko a môžeme ísť.

Ráz krajiny sa skoro vôbec nemení. Odtiaľto to je do hlavného mesta Jordánska už len okolo 80 kilometrov. Vodič sa s našim spolusediacim baví tak neuveriteľne hlučne, žeby si nezainteresovaný človek myslel, že sa každou chvíľou schyľuje k bitke. Nič také ale nehrozí. Ammán je už blízko. Na kopcoch sa objavuje stále viac a viac rovnakých domov. Stanica Abdali je konečná. Mysleli sme, že ešte dnes by sme sa dostali do Petry, ale keďže je dnes piatok a ešte k tomu poobede, ževraj už nič nejde. Teda okrem taxíkov, ktoré sú ale zbytočne drahé.

Priamo na Abdali stretávame príjemného Araba, ktorý vedie hotel Sunrise. Berieme jednu noc (15 JOD) a dnes si pozrieme Ammán. Pôvodne sme si ho chceli prezrieť až po návrate z Petry, ale svojím spôsobom to je vlastne úplne jedno. Izba bude pripravená až za hodinu, tak sa ideme flákať okolím Abdali. Skoro celé námestie je pokryté stánkami a ľuďmi. Živý arabský trh ako má byť. Hrá všetkými farbami, zo všetkých strán počuť hluk, nezrozumiteľnú arabčinu, a vône útočiace na všetky zmysly.

V bočnej uličke stojí ošarpaný kostol a pár metrov vyššie mešita Abdullaha I. ozdobená stovkami modro-bielych kachličiek. Je to pekný príklad náboženskej tolerancie. Na rohu ulice je otvorený malý podnik. Ochutnávam svoj prvý blízkovýchodný faláfel. Je vynikajúci a dokonca aj super lacný. Dva faláfely a dve coly vyšli na 1,10 JOD (okolo 36 korún). Vonku v malej pekárničke som neodolal a dávam si ešte malý mäsový koláčik. Na izbe chvíľu oddychujeme po osviežujúcej sprche. Tak a teraz je ten správny čas vydať sa do ulíc Ammánu.

Z Abdali sa ide do centra pomerne ľahko. Stále sa ide dolu kopcom po ulici „King Faysal“ a ostatné už ide samo. Ulice sú plné, žiaľ zatvorených obchodov. Samotné centrum je ale naopak poriadne živé. Ľudia a autá sa hýbe nekontrolovateľne všetkými smermi. Z obchodov sa ozýva arabská hudba, ktorú prekrikujú len hlasno sa rozprávajúci ľudia postávajúci alebo sediaci na ulici. Malé námestie patrí mešite Husseini, ktorá patrí k najdôležitejším v celom meste. V uliciach sú stánky s ovocím, zeleninou, oblečením, kazetami, koženými výrobkami a takto by som mohol pokračovať asi do nekonečna. Vykopávky rímskeho Nymfea(z 2.storočia) sú zatvorené, ale všetko čo je treba je vidno z ulice.

O pár ulíc ďalej stojí známe rímske fórum s krásnym divadlom. Vstupné do areálu je 1 JOD. Pohľad na divadlo je úžasný. Strmým kamenným schodiskom stúpam čo najrýchlejšie len aby som bol už hore. Takýto výhľad stojí zato. Nad hlavami sa týči pahorok Jebel al-Qal`a (Citadela). Na jeho vrchole stoja ruiny Heraklovho chrámu. Do všetkých strán sa po kopcoch rozlievajú šedé domy Ammánu. Je to obrovské mesto a keby som to nevidel tak sa mi ani nechce veriť. Vedľa divadla sú dve menšie múzea. Svojimi artefaktmi rozprávajú o dávnom živote Jordánska. Park je skrášlený antickými hlavicami a pôsobivým stĺporadím. Za bránou je hodinová veža na námestí Hashmiyyeh a stanica Raghadan.

Nejširší nabídku průvodců a map Jordánska (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně a na eshopu KnihyNaHory.cz

Začíname stúpanie na vrcholok pahorku Jebel al-Qal`a. Po behaní ulicami Ammánu a stovkách schodov to už ide o čosi pomalšie. Celý Ammán sa rozprestiera na kopcoch a človeku dá to neustále stúpanie a klesanie po chvíľku trochu zabrať. Zvolili sme si dlhšiu cestu pri ktorej obchádzame celú Citadelu. Odmenou pre nás je nádherný výhľad. V prázdnych uliciach stretávame staršieho Jordánca oblečeného v bielej galábiji. Podáva nám ruky, víta v Jordánsku a pozýva na kávu. Chvíľu s ním kecám, ale na kávu sa nezastavíme pretože sa ponáhľame na vrchol aby nezatvorili Citadelu. Pred nami sa vynára malé oáza (= obchodík) v podobe studeného pitia. Teplo a šliapanie do kopca robí svoje, tak privítame každé takéto osvieženie s otvorenou náručou. Citadela ja už na dosah ruky. Je 16:50hod, píšu že zatvárajú o 17:00hod., ale už je zatvorené. Hovorím im že ja si to za 10 minút všetko obehnem, no ani to ich nepresvedčilo. Sedia v tieni a nevyzerajú, žeby sa im chcelo niečo robiť. Až po chvíli som ukecal strážnika, že študujem archeológiu a rád by som si spravil pár fotiek, tak ma púšťa do jednej časti. Ukázalo sa, že odtiaľto sa hore dostať nedá. Čo už. Fotím teda čo sa dá a padám preč. Po pravde viac ako samotná Citadela ma zaujal výhľad na mesto. Z tohto miesta je na Ammán najkrajší pohľad. Celé centrum, rímske divadlo a okolité pahorky posiate domami, to všetko sa javí akési malé. Malé, ale nádherné.

Pri ceste z kopca stretávame v uliciach hrajúce sa deti. Každý nás zdraví typickým „Hello, what is your name?“. Priamo z ulice alebo balkónov to počujeme asi 20x. Ako sa zvečerieva, centrum sa ešte viac zapĺňa ľuďmi. Slnko začína zapadať a my sa vraciame miernym kopcom na Abdali. Miestny trh stále žije vlastným rušným životom. Ponárame sa do neho a prebíjame hradbou tiel úzkymi uličkami až k ovociu. Kupujem kilo čerstvých žltých ďatlí a banánov. Ďatle ma zaujali už na prvý pohľad a najmä preto, že som takéto ešte nikdy nemal. Ocino zalieza na izbu a mňa berie majiteľ hotela autom na autobusovú stanicu aby som kúpil lístky na zajtrajší presun do Petry. Je to fajn chlapík a celou cestou v aute kecáme. V turizme robí už 25 rokov tak vie ako čo chodí. Jeho mottom je: „Snažím sa ľuďom pomáhať, lebo viem že sa mi to vráti“ a má pravdu. Čaká ma kým kúpim lístky (6 JOD/osoba) a vraciame sa späť.

Večer ideme nájsť von niečo na jedenie. Pri ceste okolo taxikárov počuť neustále vyvolávanie „Sham“ „Sham“, čím sa pýtajú či nechceme ísť do Damašku. Al-Sham je jeho arabský názov. Podnik kde sme si na obed dávali faláfel je už zatvorený. Aby som bol presnejší, zatvorené je už skoro všetko. Zmizol aj trh a ostal po ňom iba bordel. Pár metrov od nášho hostela si dávame kura. Každý máme polovicu, veľkú misu zeleninového šalátu, arabské placky a misku s kvasenými uhorkami. Posledne spomínané uhorky chutia skvele. Len dúfam, že ich nebudem v najbližších dňoch preklínať. K večeri nám hrá stále dokola volanie muezzína „Allah Akbar“ z blízkej mešity. Odznieva to najmenej sto krát, ale veľmi sa mi to páči. Celé to len zvýrazňuje túto noc na Blízkom Východe. Na izbe balíme. Pri balení topánok mi z nich dokonca vypadli dva veľké šváby. Až som sa zľakol, ale len sa po nich zaprášilo. Zajtra nás čaká Petra tak sa na ňu už veľmi teším.