Absurdistán

Ak sa chceš niekam dostať, tak tam kľudne choď, povedal raz niekto slávny. Tak som teda šla, a narazila som. Dostať sa do Iránu, asi nie je tak ťažké keď ako občan Slovenska pôjdete pre víza do Viedne. Ja som sa ocitla v Arménsku a jedna z dvoch otvorených hraníc je práve Norduz na juhu Arménska na hranici s Iránom. Ani by som sa tam možno tak nehrnula, ale keď som videla ako bolo Iránci nadšení, že ich navštívim v rodnej krajine, ktorá rozlohou zodpovedá rozlohe Veľkej Británie, Nemecka, Španielska a Francúzska. Najprv prišla akási eufória pri myšlienke o cestovaní Iránom za svojimi spolubývajúcimi v Jerevane. Všetci okolo mňa to zobrali zodpovedne a nezávisle na sebe asi štyria z nich „skočili“ na iránsku ambasádu v Jerevane. Niektorí z nich tam majú už vyšliapanú jamku v podlahe od toho, koľkokrát tam boli kvôli sebe – úradným papierom potrebných na žitie v Arménsku. Každá jedna návšteva predstavovala diametrálne odlišnú informáciu o tom, ako Slovák môže dostať iránske víza. Keďže to začínalo byť pestré a videla som, ako sa Iránci snažia, aby som aspoň trochu spoznala Irán, zobrala som pas a išla osobne.

Po prekročení prahu mi ani vo sne nenapadlo, že konzul sa po istom čase začne modliť za to, aby mi mohol dať čo najskôr nálepku do pasu. Víza mi mohol dať len na základe aplikačky cez agentúru a sprostredkovateľský poplatok približne 100$, čo sa mne platiť veľmi  nechcelo a takmer iná cesta neexistovala. A prečo? Pretože takto si ambasáda a agentúra dohadzujú kšefty. Iný dôvod tam nebol. V jeden večer došiel ďalší Iránec, že existuje možnosť tranzitných víz a v Iráne na nejakom úrade sa dajú zmeniť na turistické. Veľmi sa mi to nepozdávalo, a preto som si to chcela „vygoogliť“ na internete. Kupodivu mi vyskočili nejaké odkazy týkajúce sa tejto problematiky, ale 6 rokov staré. V tom momente som sa rozhodla hľadať informácie priamo u zdroja – Slovenskej ambasády v Teheráne. To som však netušila do čoho sa púšťam. Pán konzul si myslel, že som asi tak trochu spadla z marhule, lebo si myslel, že do Iránu som chcela ísť za pár dní a v tom čase tam bol výnimočný stav – všetko ochromené kvôli počasiu. Dokonca ani letisko  nefungovalo. Povedala by som, že prvé e-maily boli viac-menej komunikačný šum a vysvetlenie, prečo vlastne kontaktujem ambasádu. Konzul to zobral však veľmi zodpovedne a sľúbil, že sa na vyššie spomínanú informáciu opýta a keď nie, tak mi napíše pozvanie. A tak som sa stala „VIP hosťom„. A tu to všetko začalo.

Nejširší nabídku průvodců a map Arménie (turistických, cyklistických, horolezeckých a jiných) najdete v prodejně v pražském Klubu cestovatelů nebo v eshopu KnihyNaHory.cz

Na to, aby ste mohli takto úradnou cestou bez agentúry dostať víza, je potrebné splniť tieto kroky: Slovenská ambasáda v Iráne formou nóty napíše pozvanie v angličtine a farsi a pošle ho faxom na iránsku ambasádu v Jerevane a zároveň na Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) v Teheráne. V Teheráne to odobria a pošlú fax do Jerevanu a na základe toho, s úsmevom si vypýtate víza. Tak jednoduché, však? Ale len na papieri. Netreba zabúdať na efektivitu týchto orgánov. Slovenský konzul mal nesmierny záujem, aby som tie víza dostala. Buďme úprimní… koľko Slovákov, žijúcich v Jerevane chce cestovať do Iránu? Dostala som radu, aby som MZV a ambasáde dala chvíľu čas. Dala som im veľkoryso týždeň. A potom som bola 2x týždenne na iránskej ambasáde, celý ďalší mesiac. Síce sa na mňa stále milo usmiali, ale mne uberali dni pokojného života. Nevedeli pochopiť, že SK ambasáda splnila svoju povinnosť a poslala notu na MZV. Pri každej mojej návšteve sa len usmiali, a povedali: „nedostali sme žiadny fax o tebe, povedz svojej ambasáde, nech pošle pozvanie“ na MZV v Teheráne. Pritom  jedna kópia pozvania už aj prachom zapadla na iránskej ambasáde. Toto sa dialo jeden a pol mesiaca. So slovenským konzulom sa formalita z e-mailov vytratila veľmi rýchlo a tiež sa živo zaujímal ako to celé pokračuje. Iránsky konzul, tiež nevedel, čo má robiť. Nakoniec mu povolili nervy a dal mi na seba všetky možné kontakty, ktoré mal s cieľom odovzdania slovenskému zastupiteľstvu v Teheráne.

Ani po rozhovore medzi konzulmi sa ľady nepohli, to nehovorím o tom, že by sa začali nejako topiť. Iránskemu konzulovi ma prišlo ľúto, tak po mesiaci a pol na moje naliehanie osobne volal na MZV v Teheráne. Dostala som sms správu, z ktorej mi až takmer praskol display mobilu: „MZV v Teheráne odkazuje, že žiaden fax zo Slovenskej ambasády neobdržali“ To avšak vytiekli nervy aj slovenskému konzulovi, ktorý mi písal smsku o polnoci, že z toho Ministerstva ráno neodíde, kým fax neodošľú.

Nepomohlo ani to. Lebo po takmer 2 mesiacoch sme zistili, že moje pozvanie je síce odobrené už dobre dávno, ale leží niekde medzi šmirákmi u nejakého človeka, ktorý tam mal dať iba svoj podpis. A na to, je bola aj slovenská ambasáda krátka.

Za celé dva mesiace som sa striedavo tešila „že som tak blízko a že ten fax už konečne dorazí“ a zároveň rezignovala „že svojich spolubývajúcich uvidím znova na byte v Jerevane“.

A to nehovorím o tom, že o cestovateľskom pláne som musela informovať aj svojho zamestnávateľa. Vypadala som ako taký blázon, keď som z týždňa na týždeň menila svoje rozhodnutia a plány. Po dvoch mesiacoch chodenia na ambasádu, po telefonátoch, sms-kách iránskemu konzulovi, jeho úprimného priznania, že chce aby som šla do Iránu, lebo vie, že bude mať odo mňa konečne pokoj, som rezignovala. Zmierila som sa s tým, že MZV tak skoro papier nepodpíše a keď ho podpíše, tak nebude už možné niekam ísť.

Škoda, že byrokracia stavia tak hrubé steny a vyvoláva falošný dojem o celom národe. Po tom celom procese mi raz o 6.30 večer miestneho času zazvonil telefón. A zaznel tak radostný hlas iránskeho konzula, že sme úspešní. A aby si bol istý, že som to pochopila, tak druhý konzul mi to povedal po rusky. Po tom všetkom som ani nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať, lebo skutočne mi tie víza časovo nesadli.

Musela som to rozdýchať… uch, keď MZV nič o mne nezistilo, teda zistilo, že nie som nijaký špión tak mi dajú víza. Konečne som mala nárok na víza. Na 3 mesiace s platnosťou 30 dní. Následné dohadovanie s konzulom, že mi víza dá tesne pred odchodom do Iránu som už brala športovo ako aj to, že som sa mu pokúsila dať novo vyplnený formulár s multivstupom. Po dvoch mesiacoch mi aj chýba chodenie na tú ambasádu. Bola to príjemná ranná prechádzka s výhľadom na Ararat, človek sa ráno prebral, mal kopec zážitkov s ktorými mohol baviť svojich kamarátov. Darmo, byrokracia je byrokracia….